obyčajný deň

Ako si tak plávam dole ulicou začal som stretávať ľudí, všetci boli takisto nahí ako ja, ale brali to úplne prirodzene. Plávali na poštu, do obchodu...a s úsmevom na tvári mi priali pekné ráno alebo sa opýtali ako sa mám. Takisto som to opätoval aj ja všetkým ostatným aj úplne neznámym ľudom. Dal som si dve kolečká okolo Rajeckých, v Jednote si kúpil čerstvé šišky a pobral sa domov raňajkovať. Ako si zalievam kávu zjavil sa mi pred očami v kuchyni fialový duch, vyzeral úplne ako Aladin a začal mi rozprávať super vtipy. Keď si bol istý, že som už jeho prítomnosťou není ani trošička zaskočený začali sme debatu o tom ako by ľudia k sebe mali byť lepší, usmiatejší, zhovievavejší, trpezlivejši atd. a mne to s tým sirupom prišlo ako dobrý nápad. Pomaly bol čas obeda a Aladin sa ponúkol že niečo pripraví. Tak to ti poviem to bolo niečo. Totálne fajnové exotické neviemčo! V tej chvíli som mal pocit, že musí ostať aj na večeru aby som mu ja pripravil niečo obyčajné pozemské a jemu by to prišlo takisto také fajnové. Vycítil o čom uvažujem a zmienil sa že už bude musieť ísť. Prišlo mi to ľúto...a on len povedal že každý si je strojcom vlastného štastia a pokial nebudem štastný sám so sebou nebudem ani s ním. Hneď ako odišiel sadol som k netu a objedal si kuriérom 500 podpivníkov. V obývačke som z nich celé poobedie staval pyramídu a keď došli domov rodičia ťukol som do jedného zo spodných podpivníkov a pyramída sa zrútila. Na ich prekavapené pohľady som dodal, že všetko čo v živote budujeme sa môže v zlomku sekundy zrútiť a preto treba žiť pre prítomnosť. Na večernej prechádzke som zazrel padať hviezdu. Želal som si, aby zvieratá začali rozprávať ľudskou rečou. Určite vedia veľa vecí ktoré by som do života potreboval...