Znova po dlhom čase sedím za počítačom a blogujem. Hlavou mi prebehuje toľko nepodstatných myšlienok. Ako inak rozhodla som sa jednu z nich vytiahnuť a opísať.
Blíži sa to. Ten dokonalý deň. 8. júl 2010. Práve v tento štvrtok to bude dvadsať rokov čo bratia Kapucíni prišli do Žiliny. Doteraz ma úprimne povedané takéto akcie nikdy nelákali. Nevidela som na nich nič očarujúceho. Určite nudné prednášky, prezentácie a rôzne iné pre môj život nepotrebné veci. No v tom to prišlo. Dostala som do ruky plán na štvrtok. Skoro mi oči vypadli keď som tam zbadala, že príde kapela Kapucíni. Ó, áno ako ma to len potešilo. Už už som sa chystala oznámiť priateľom, že ja sa na takejto akcií neukážem keď v tom som zistila, že tam bude aj hudba.
Áno, to bol dôvod prečo som sa rozhodla ísť. Potom ešte samozrejme aj spev na sv. omši. Lenže tá kapela. Chápete tú krásu? Tá kapela oslavuje 15 rokov od vzniku. Presne v tom čase ako aj príchod do )Ziliny. Je to milé.
Ale vráťme sa k podstate článku. Chcela som sa vďaka tomuto zbytočnému obkecu zamerať na organizovanie aj iných akcií. Mýlim sa snáď keď napíšem, že na rôzne akcie príde viac ľudí keď vedia že tam bude nejaká kapela než keď zistia program ktorý nie je tak veľmi príťažlivý.
Viem to z vlastnej skúsenosti. Uvedomila som si to pri organizovaní jednej rozlúčky. Samozrejme pri organizovaní mi pomáhal aj organizačný tím. Nuž program bol pekný. Pestrý. No stále tam niečo chýbalo. Niečo čo by tomu dalo ten tzv. šmrnc. Dosť dlho som zvažovala čo mi tak chýba až som to napokon vzdala. Začali sme obvolávať ľuďí a rozposielať pozvánky. Nebolo to práve najľahšie. Každý sa pýtal na program a všetko vôkol toho. Išla som sa zblázniť. Viete čo to bolo? Skoro dvadsať krát opakovať dookola stále to isté. Konečne to však bolo takmer všetko hotové. No mne tam stále niečo chýbalo. Nebol však už čas pochybovať. Potom prišiel deň D. Obrovské odhalenie. Všetko bolo do detailu prepracované. Proste dokonalé. Akosi však začal náš program upadať. Ľudia sa začínali nudiť a osoba s ktorou sme sa lúčili nebola tiež dvakrát nadšená zo zbavy.
Potom to prišlo. Záchrana. Zistila som čo tomu chýba. Mala som jediné šťastie, že medzi prítomnými osobami boli hudobníci ktorý šli s koncertu a tak mali nástroje odložené vo vedľajšej miestnosti. Tak som rýchlo zložila kapelu a jednom bubeníkovi ktorý hral nie na bicie ale na jambe čo svojím spôsobom bola veľmi dobrá alternatíva. Potom som zohnala dvoch mladíkov ktorý hrali na gitary. Jeden na akustickú a druhý na elektrickú. Krásne. Lenže nemala som speváčku resp. speváka. Kde ich zohnať? Hudobníci mi spievať nechceli a tak som to od samého zúfalstva zobrala ja. Len čo som sa tam postavila všetko sa začalo točiť. Hudobníci začali hrať pieseň a ja som zrazu vydala tichučký akoby výkrik ktorý dobre splynul s hudbou. Ako to šlo ďalej uvoľňovala som sa a bolo to fajn. Všetci sa zabávali a ja tiež. Bola som šťastná, že to všetko dopadlo tak ako dopadlo.
Konečne prišiel koniec rozlúčky. Všetci sa lúčili a osoba pre ktorú to bolo organizované ku mne prišla a jemne sa usmiala so slovami: ,, Ďakujem za rozlúčku. Bolo to super. Bez tej hudby by to bolo fádne hoci aj program bol fajn. " Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Poučila som sa. Nech je môj program akokoľvek skvelý vždy tam musí byť niečo čo to nejako oživí.
Preto mojou skúsenosťou je, že nič nedopadne dobre pokiaľ nemáte nejakú vec ktorá to oživí. Väčšinou je to hudba alebo sa pletiem?
Vaša Michaela Jana Rolčeková
