Prišla som k dverám a zaklopala na jej dvere.
Ďalej. Ozval sa prísny hlas mojej vedúcej. Tak som teda vošla dnu. Celú ma triaslo. Ona sa len usmiala a dala mi pokyn aby som si sadla. Poslúchla som ju. Čakala som, že dostanem vynadané, že idem neskoro- zase neskoro ako stále tento týždeň. Ona sa však na mňa otočila s úsmevom na perách a obhliadla si ma od hlavy až po päty. Nechápala som o čo ide. Ale utešilo ma, že sa usmieva. Alebo je len škodoradostná? Prebleslo mi hlavou.
Ako prvá prehovorila vedúca čo nebolo moc zvláštne ale skôr ma zarazilo to čo povedala.
Ty bloguješ? Zaznela otázka po ktorej som zostala úplne mimo. Nevedela som odkiaľ o tom vie. Ale tak veď to nie je nič tajné. Hoc ak sa mám priznať chvíľku som zvažovala povedať: Ja neblogujem. Museli ste si ma s niekým pomýliť. Po asi troch minútach trápneho ticha som zo seba vyrapotala strohé áno.
Ona sa usmiala a začala to rozoberať každý článok osobitne. Zastavila si pri poslednom článku a obe naraz sme uznali, že to bolo nepodarené. Taktiež povedala, že píšem dobre len musím zdokonaliť gramatiku. Pri prvej časti vety, že dobre píšem som sa zatvárila dosť neisto. Nie som si vedomá, že by som dobre písala. Ale veď sa nebudem hádať so svojou vedúcou.
Presedela som v jej kancelárií skoro hodinu a pol a keď som sa vrátila späť k stolíku bola som ešte stále neistá a roztrasená. Nechápala som čo sa stalo.
Istotne sa pýtate prečo to sem píšem. Asi preto, že toto je môj blog a ja mám právo pridať akýkoľvek článok.
Ale postreh z dnešného dňa? Pokiaľ si vás zavolá váš nadriadený nie vždy vás chce vyhodiť z práce alebo vám povedať niečo závažné po čom sa vám zrúti svet.
A na koniec ešte niečo. Sľubujem, že budem na svojej gramatike pracovať..... ;-)
Michaela Jana Rolčeková
