Prvý raz keď mi okolie začalo vyčítať, že už s nimi nie som, že sa im nevenujem, že nechodím s nimi von ma to veľmi mrzelo. Trápilo ma, že ich zanedbávam.
Ako však postupoval čas a ja som ako tak prichádzala aspoň k ako takému rozumu niečo sa mi prestalo páčiť.
Bola som veľmi rada keď so svojími rovesníkmi nebola. Vždy keď som s nimi totiž bola mi bolo až do plaču keď som ich ťahávala spitých domov. Istotne sa pýtate. A ty si nepila? A možno mi ani neuveríte ale nie nepila som. Nemohla som. Brala som lieky. Ale vráťme sa k podstate. Postupom času som počúvala ešte intenzívnejšie výčitky môjho okolia.
Prečo s nami už nikam nechodíš? Nie sme pre teba dosť dobrý? Radšej budeš sedieť na čajíku s tými kockáčmi? Miša ty si sa snáď zbláznila.
A ako keby toho nebolo dosť začali mi to vyčítať aj moji rodičia.
Miša, prečo s nimi už nechodiš? Veď ste boli taká super partia nie? Inak dneska ťa tu hľadali tvoji nový "úžasný" kamaráti.
Vtedy to vo mne už vrelo. Zúrila som. Veľmi ma rozčuľovalo, že všetci do mňa hučia pre moje rozhodnutie. Vtedy som sa neudržala a vykričala rodičom, že či chcú aby som radšej chodila domov každý piatok ožratá alebo zhúlená, či chcú aby som si ničila zdravie? Spýtala som sa ich aj na to či si myslia že tá takzvaná partia pred tým bola pre mňa vhodnejšia. Vtedy zostali mlčať.
Ja viem že možno som nemala byť až taká drzá ale rozčuľovalo ma, že mi všetci chceli nanútiť niečo čo podľa mňa nebolo správne.
Všetko, čo som teraz napísala bolo písané v hneve a pohoršení z toho, že nikto nedokáže rešpektovať to že jednoducho nechcem byť ako davová mládež. Nechcem byť ako trištvrte mladých ľudí. Spitý, zhulený a šťastný?
Toto všetko sú len zaujaté pohľady na svet. Netvrdím, že sú taký všetci. Vždy sa nájdu aj výnimky.....
