Mesto pomaly zaspáva,
do perín sa ukladá,
každý sviečku zhasína
nočná kraľuje nálada.
Len niekto na ulici stojí sám,
dobre ho však nepoznám.
Je v diaľke a hľadí ku mne –
akýsi čudesný pocit vyvolal,
on na moje srdce zavolal.
Áno, je to muž- mladý, zvláštny
neopísala by som ho v žiadnej básni.
Je stále bližšie, srdce moje bije
on smútok z neho-
snáď vymyje.
Dotkol sa ma, nežne pohladil
dal pocítiť svoju nehu,
na to plášť svoj tmavý odhodil.
A ja som mu v tom pozrela do tváre
videla v nej prísľub večného života
on mi tak rýchlo hlavu pomotá.
Daroval mi bozk sladký,
môj osud je tak vratký
A predsa –
cítim že život zmysel má.
Prosím, drahý povedz niečo,
Nech viem, že si to vážne Ty tak povedz, že toto všetko nie sú len pochabé mýty.
Nastalo ticho....
Zaprisahávam Ťa: Odpovedz!!
A v tom zmizol. –
Bol to snáď sen?
A opäť sa mesto zobúdza
z perín vychádza,
každý sviečku zažíha
nočná končí nálada.
Michaela Jana Rolčeková
