Výhodou je, že spomienky už jedny mám a to z novembra 2019, keď som už jeden obdobný pobyt absolvovala. Ostáva mi jedna hodina do konca letu a potom už len necelé 3 hodiny čakania v Dubaji, následne 4 hod. 20 min. let do Colomba a následne lightových 3,5 hod. do ayurvedskej nemocnice. Keď budem mať wifi musím zistiť, či sa ayurvedska nemocnica píše s veľkým A a dlhým é. Dovtedy budem písať jak chcem. Ok, tak nie úplne, že sadla som si a začala písať, lebo ako je mi zvykom odchádzam s nedokončenou prácou. Nemám to rada ale aj to som ja. Končím štúdium na LL.M. a neustále mi vracajú poslednú prácu stále s novými a novými pripomienkami, ktoré musím zapracovať. Evidentne doteraz zle, nedobre. JUDr. mi poslala tentokrát len 10 light bodov, 7 som zvládla offline, 3 počkajú na izbu.
Na letisku som tvrdila, že nič nemám v taške a pri kontrole sa zistilo, že tam mam pol litra bonaquy. Tak som pre istotu vyložila celú tašku 2x a poslala ju na scan 3x. Pokračujem poloprázdnym Schwechatom a kupujem si pollitrovku za 5 EUR a nadávam tak, že všetky procedúry by sa mi mali zdvojnásobiť a zintenzívniť hneď ako prídem, vrátane programu na jedovanie sa, ktorý neexistuje. Sadám si do poloprázdneho lietadla a zisťujem, že za mnou je úplne voľná trojka. Nemodlím sa, lebo modlenie si nechávam na ťažšie časy. Lietadlo sa začína pohýnať a môj muž ma cez telefón urguje aby som okamžite išla na voľné sedadlá za mnou. Ešte sa trochu bojím lebo čo ak niekto príde. Teraz ma pre zmenu urguje letuška kvôli telefónu, pokladám telefón a sadám si dozadu.
Prázdne sedadlá som mala naposledy na lete do New Yorku prd 10 rokmi, vždy poteší. Peleším sa a prechádzam filmy. Som najhorší človek v pozeraní filmov čo existuje. Nepozriem žiaden. Ale ako Boží trest rovno za mnou sedia dve roztomilé Nemky, ktoré na seba kričia cez sedadlo. Milé sú len keď o nich píšem. Je to zvláštne, nikdy mi napr. nevadia plačúce deti v lietadle. Možno aj kvôli hrôzostrašnej historke mojej mami z roku 1996 o lete na Mallorcu, ktorý som vraj úplne ale že úplne prerevala. Plačúce deti mi nevadia preto, že za to nemôžu a potom preto, že je to druh výchovy. Všetci sa neustále sťažujú na nevychované deti a že im rodičia ihneď všetko dajú a nemajú režim a drezúru. Ale akonáhle ich má obmedzovať výchova tým, že rodič nechá dieťa kričať – hocikde, tak je to problém. Nech si plačú. Nemky zozadu stále diskutujú. Počula som politika, Cartier, nákup a topánky, glanz a potom už len smiech. Možno začnem plakať aj ja, po vzore tých detí. Z Nemiek.
Príprava na pokoj a nájsť v sebe Zen začala teda ešte v lietadle. A možno sú Nemky len trest za to, že nesedím na svojom sedadle. Špekulujem ako by to dopadlo kebyže sem pošlem toho chalana vedľa ktorého som mala sedieť. Celý čas pozerá filmy. Vesmír aj svet by bol v rovnováhe a nik by netrpel.
Pri slove trpieť si uvedomím, že sedím v krásnom veľkom lietadle a 6 hodín mám pre seba veľké sedadlo a že som všetky podmienky dala do LLM práce. Ok, prehnala som to s tým trpieť. Ale povedala som si aj že nebudem jesť blbosti v lietadle a zjedla som aj ten hnusný penový koláč. Je mi zle. Ide letuška a ponúka popcorn alebo KitKAt. Tak reku dám do tašky.
Dopisujem myšlienku a ruší ma pilot ohľadne informácii o dolete. Súrne potrebujem Buddhu v mojom živote. Vidíme sa v Dubaji alebo až priamo na Srí Lanke.
15.05.2021
Je pár minút po polnoci takže už je nový deň. Letisko Dubai opäť poloprázdne a tu niekde by som mala stretnúť pani s ktorou pôjdem do rezortu. Pred boardingom medzi malými tmavými Srílančanmi vidím útlu blondínu okolo 50tky, nevidím jej na pas len vidím, že je bordový. S pani sedíme spolu a je to moja súkmeňovníčka, pozitívne naladená pani neurologička z Dunajskej. Let ubehol. Cesta trvala celú večnosť kľukatými cestami palmovým lesom hore do rezortu. Nikde sa nezastavujeme lebo ideme do karantény. Som vyčerpaná a moja malá fazuľa v bruchu tiež. Prichádzame do rezortu, ktorý je krásny. To som nečakala a neviem prečo som sklamaná. Naposledy som mala sparťanské podmienky, prísne a aj rezort pripomínal Nemocnicu Kramáre o ďalších 10 rokov. Všetci sú ľudskí, milí a priateľskí.
Môj plán vyhýbať sa Slovákom sa započal pomerne nešťastne. Teším sa na ticho a na čas len sama so sebou, jedlo v tichosti, knihy, vlny a procedúry. Na recepcii sedia dve Slovenky. Nie som z toho odvalená. Izba krásna, výhľad na oceán a do krásnej záhrady. Začíname obedom a PCR testom. Je teplo, vlhko, na všetko si telo pomaly zvyká.
Chodím len sem a tam a čakáme na vstupnú konzultáciu od lekára. Medzitým spoznávam ďalších Slovákov. Úsmev klesá, únava stúpa. Lekára sme sa dočkali až vo večerných hodinách. Bez neho by to nešlo. Prichádza doktor Nalin. Malý, útlý, vysmiaty asi 40kg pán v rokoch a v bielej košeli. Vraj pracuje aj v obyčajnej „klasickej nemocnici“ v meste ale denne dochádza aj do rezortu dohliadať na ayurvedu. To dlhé é som ešte nepozrela, nemám silu. Začíname pohovorom o stolici, problémoch, moči, rodičoch. Začína byť chladno, vlhko neustupuje a cítim ako ma žerú komáre a mravce. Ale ako hovorí klasik „To je Ázia!“ V rámci šetrenia času sa diagnostika robí mne aj pani doktorke z DS súčasne. Jej nič nie je, vysmiata spokojná, krásna, biele zuby a telo 20tky. Ja, tehotná, unavená, s chronickou insomniou s ktorou mi za 2 nepomohol ani jeden lekár, medik, liečiteľ, nikto. Najhoršie na tom je, že ani ja sama sebe. Dr. Nalin kreslí na papier, počíta, sem tam zakričí na nejakého maséra a niečo si povedia. Celý čas sa usmieva, komunikuje, ani raz nezaváha. Ubezpečuje nás obe, že všetko bude OK a že sa veci pohnú. Tentokrát a tým myslím tento pobyt som triezvejšia. V novembri 2019 keď som išla na Srí Lanku tak to boli muky. Čerstvá insomnia, veľmi som tlačila a dúfala.
Dnes tu sedím o 2 roky staršia, strhanejšia, nevyspatejšia a ľahkosťou bytia. Usmievam sa a prikyvujem, v duchu verím, dúfam, rozum mi hovorí, že tu už som raz bola a spálila sa. Navrhuje procedúry, rieši s nami stravu aj každý detail, je milý. Ale toto je taká iná milosť, je to také to, že ho nechcem pomaly sklamať. Jeden deň budeme vraj venovať aj bejbinu, je to milé. Opäť.
Večera a spať. Myslím na dokončenie práce a či zaspím. Nejako bude. Som mŕtva. Ahoj svet zajtra.
16.04.2021
Ráno ma zobudili nejaké vtáky už o 5 hod. ešte som poležala a o 07:00 mala budík na lieky a o 07:30 som išla na raňajky. Na raňajky sme mali tanier s ovocím. Moje obľúbené je kyslé passion fruit a mango, ktoré chutí ako svet. Mňam. Všetko sa zapíja teplou vodou alebo horkým ayurvedskym čajom.
Následne ideme každý sa prezliecť do sarongu, čo je taká plachta určená na procedúry. Samozrejmým tu je, že každý si musí priniesť staré, predpotopné oblečenie. Vrátane spodného prádla, z dôvodu, že si tu robia domáce oleje, ktoré nemožno vyprať z oblečenia. Moja prvá masáž bola masáž chodidiel, následne celých nôh, neskôr chrbta. Potom som išla na izbu celá mastná a čítala si. Nato bol obed, ktorý bol pikantný jak šľak, že si to človek až nevedel užiť. Boli to dve palacinky z kokosovej múčky, mrkvový dressing a pečené zemiaky v tekvicovej omáčke. Vyzeralo to skvelo. Počas obedu sa pije teplá prevarená voda a snaží sa čo najmenej rozprávať aby sa tvorili sliny kvôli tráveniu. Vrátila som sa na izbu nešli mi zatvoriť balkónové dvere a na terase sa mi spravilo obrovské mravenisko. Ako správna Slovenka som vzala kanvicu prevarila vodu a asi 8x vyliala liter horúcej vody na mravce. Po pár minútach som si išla po svoje poobedný nápoj čo je smoothie z woodapple. Zároveň som sa trošku posťažovala na mravce a poslali mi pani s metlou a srílanským biolitom. Snažila sa a ja som sa cítila zle, že na ňu len pozerám. Celé poobedie som trávila opravovaním práce až do 18:30 kedy som išla na večeru. Všetci tam už sedeli a zistila som, že večera je o 18. Nevadí. Zajtra prídem na čas.
Je večera vadí mi, že počujem slovenčinu. Chýba mi byť ticho. Po večeri sa vraciam na izbu a nervačím nad prácou. Už ju chcem odovzdať. Ale evidentne dnes to nebude. Pokoj budem trénovať opäť zajtra. Čau
