25.04.2021 Deň jedenásty
Dobré ráno všetkým.
Spala som pomerne dobre, pokiaľ to bude mať takúto tendenciu, budem sa naozaj tešiť. Cítim spokojnosť a vyrovnanosť. Úplne na tele cítiť lahodu, a veľmi ľahko rozpoznám negatívny pocit alebo myšlienku. Zvláštne. Netušila som, že okrem tela a čreva mi vyčistili aj myseľ, a možno trošku aj dušu. Na raňajky odchádzam klasicky 07:29 z izby, aby som 07:30 bola za stolom. Dnes je nejaký zvláštny deň asi. Väčšinou keď prichádzam tak už všetci sedia za stolom, naťahujú si ruky, zívajú, a po niektorí už aj jedia. Dnes je tam prázdno ale, že úplne. Až neviem čo mám robiť. Prechádzam sa, uvidím váhu, tak sa odvážim. Váha mi ukázala celkom fajn informáciu o kilogramoch. Stále nikde nikto. Začínam pochybovať či som prišla na správnu hodinu, či nie som dopletená, či neodišli ľudia, alebo či jednoducho oni nemajú dnes práve iný režim od toho môjho.
Je to jedno. Ja si sadnem a nalejem si vodu. Zrejme menili personál, lebo dnes neprichádza Vassana ale nejaký cca. 20 ročný usmiaty chlapec. Veľmi snaživý a rýchly. Ako ku mne prichádza kričím mu, že ja ešte počkám s raňajkami. Usmeje sa povie „Yes madam“. To tu hovoria na všetko. S rozdielom keď sa bavia s pánmi. Zrazu sa z ničoho nič všetci začnú vynárať. Bolo to zvláštne. Každý vysvetľuje prečo mešká a prečo neprišiel. Usmievam sa a mám pohodu. Ráno je tu najlepší vzduch a počasie. Slnko svieti, pofukuje a všetko je báječné. Už si ku mne prisadla aj Heda, moja spolusediaca. Rozpráva mi príbeh s malou myšou, ktorá jej skomplikovala ráno. Tie zvieratá na Sri Lanke sú zázrak. Každý si niečo našiel už v izbe. Myši, potkana, veveričku, varana, mravenisko. Heda ako chcela ráno vyjsť z izby zacítila smrad, a zistila, že v noci jej na predložke zomrela malá myš. Tak s ňou zápasila. Čakala som kedy si ja vytiahnem kartu so zvieraťom v izbe. Pevne dúfam, že moje dva šváby, z toho jeden v noci čo mi prešiel cez nohu, boli môj zvierací balance, a že už som za čiarou skúseností.
Dnes priniesli kašu. Dni keď je kaša sú skvelé. Aj keď ich je čoraz menej. Ale nevadí, o to viac si ich vážime. Po kaši samozrejme ako vždy ovocie.
Dnes sa asi naozaj menil celý personál, lebo mám tu obľúbeného pána, čo hrabe lístie a stará sa o záhradu. Je veľmi staručký, vôbec nevie anglicky, dokonca ani pozdraviť. Od kedy som prišla vybudovala som si s ním vzťah. Síce jednostranný a iba v mojej hlave, ale vybudovala. Zdravíme sa úsmevom a pokyvom hlavy. Má obrovské hrable a neustále je v pozore. Zbožňujem jeho systém hrabania lístia a robenia poriadku. Jedným okom ho vždy sledujem pri raňajkách, obede, večeri, alebo len tak. Dnes je tu niekto nový. Rovnako starý pán. Tiež hrabe lístie, tiež natriasa stromy a vylezie sem tam na prvý konár, a začne hýbať celým stromom. To aby padlo čo najviac lístia, a on mal menej roboty. Nie som úplne spokojná ale zvyknem si. Prvý pán u mňa vyhráva.
Po raňajkách ideme rovno na procedúry. Dnes opäť začínam pomerne skoro, a to 08:30. Nerozumiem prečo JA jediná mám stále shirodharu, už asi 6ty krát, ale nesťažujem sa. Včera som si myslela, že je moja posledná, a neužila som si to tak. Bála som sa, že bude posledná už navždy. Nebola. Dnes mám opäť šancu si ju užiť. V akom ale stave musím byť, keď každý mal shirodharu asi 3-4 krát, a ja si idem veselo dnes na ňu opäť. Nevadí. Moja šanca. Dnes mi robí shirodharu terapeut, ktorý trošku smrdká. Už od rána. Dokonca má rôzne telesné a zvukové prejavy vždy počas „treatmentov“. Prvý krát som to odignorovala a tvárila sa, že som to nezachytila. Aby sa nehanbil. Lenže tu sú iní. Prejavy sú pre nich okay. Na to som ale prišla asi až pri cca. 9 procedúre, kedy pokračoval vo všetkom a bez hanby. Vlastne hanbila som sa asi len ja. Ako sa cezo mňa načahuje, cítim z neho babkinu praženicu. Fakt. Moja babka ju robí s kúskom kvasníc a presne to cítim. Len je to menej atraktívne. Babkina kuchyňa má rovnaký ovan ako pána, ale u nej mi to vonia, a tu sem tam vydýchnem a nadýchnem len ústami. Ďalší masér pripomína syr. Taký plesnivý. Ale nie taký ten luxusný, ktorý si objednáte v rámci tapas niekde na námestí k vychladenému vínku. Skôr taký ten syr, ktorý nesiete do Chorvátska a zabudnete ho vybaliť, a on ostane zvláštne teplý aj vôňou. Teplý a trošku plesnivý. Stačí. Chalani sa ale aj snažia. To treba nechať. Všimla som si, že za posledné tri dni sú tu aj staršie dámy, ktoré im asistujú. Mne dnes jedna pomáhala vstať po shirodhare a potom mi sušila vlasy uterákom od oleja.
Mám tu aj problém s internetom, konkrétne s uploadom článku. Najskôr ma to trápilo a teraz sa len usmievam. Sem tam sa pokúsim o úspech ale zatiaľ márne. Uvidím. Možno nakoniec všetko ošéfujem z domu.
26.04.2021 Deň dvanásty
Dni sa tu naozaj začínajú krátiť. Včera mi nebolo dobre a neustále ma pichá v hlave. Doktor ešte pred večerou skontroloval mňa aj bejby. Najskôr nevedel nič nájsť tak som chvíľu premýšľala nad stresom. Nakoniec som si ho odriekla a môj pulz aj bejby bol OK.
Je nový deň. Už som bližšie ku koncu, nie úplne, ale som bližšie. Všetci skončili so shirodharou, a ja už ani neviem koľký deň, ale stále ju mám. Nesťažujem sa, naopak. Teším sa.
Zbožňujem tu tú slobodu a samotu, keď som niekde ďaleko sama. Je to vzácne a dáva mi to energiu. Neviem čím to je. Aj tie rána. Už som si všetko tak zautomatizovala. Zazvoní budík, dám si lieky, 20 minút ešte poležím, zazvoní ďaľší budík, vstávam, hľadám kľúče, vyzliekam sa, dám si sarong a zabuchnem dvere. Je to príjemné. Sú to také príjemné pravidlá. Ale tie patria na ayurvédu.
Pravidlá je téma pre mňa sama o sebe. To čo budem písať o ayurvéde, sa dá ale aplikovať na čokoľvek v živote – len v širšom merítku. Po prekročení brány na ayurvédsky pobyt, resp. po príchode do ayurvédskej nemocnice, ako len chcete, začínajú platiť určité pravidlá. Tým, že ste precestovali cca. 20 hodín a zaplatili nemalé peniaze, ste prijali podmienky, ktoré je potrebné nasledovať. Po príchode do ayurvedskeho rezortu sa chodí určitým spôsobom oblečený, určitým spôsobom sa komunikuje, určitým spôsobom sa poslúcha doktor, prijímajú sa procedúry a harmonogram. Je mi extrémne nejasné prečo niektorí ľudia prídu do rezortu, resp. do nemocnice, a začnú diktovať lekárovi čo im má kedy rozplánovať, aký liek dať, a kedy má napísať akú procedúru. Nerozumiem prečo sem niekto príde a začne sa sťažovať na jedlo a pýtať si niečo iné (nie viac jedla, nie menej jedla, ale niečo úplne iné!), čo nie je v súlade s ayurvédou. Načo sem takí ľudia prídu? Prečo potrebujú takí ľudia pomoc keď sami najlepšie všetko vedia. Alebo si to teda aspoň myslia. Po určitých procedúrach máte napr. zakázané sa kúpať, alebo si aj deň - dva umyť hlavu. Nerozumiem prečo si tu ľudia urobia všetko podľa seba. Veď sa sem prišli liečiť a nájsť pomoc, odovzdať sa ayurvede. Argumenty typu „fuj to ja nemôžem mať mastné vlasy“ je pre mňa slabý. Už som tu započula aj „mne nebude doktor hovoriť, že nemôžem ísť do vody, ja som si to zaplatila a budem si robiť podľa seba, veď som na dovolenke.“ No a toto je opäť iba ukážka nesprávneho zmýšľania. Nie, nie sme tu na dovolenke, máme tu režim a počúvame. Počúvame lebo chceme mať výsledky. Spomínam si ako v poslednom rezorte po necelých 8 hodinách opustil rezort jeden Ukrajinec, lebo on nechce jesť ovocie a strukoviny na večeru (oddelene, nie spolu). Chcel to konkrétnym svojským spôsobom a rezort mu vysvetlil, že to by už nebola ayurveda. Nahneval sa, zbalil sa, a nahnevaný odišiel. My ostatní sme sa len pousmiali a časom naňho zabudli. A na konci práve títo ľudia povedia, že Sri Lanka ani ayurveda nezabrala, a že je to vlastne všetko jedna veľká hlúposť. S takýmto prístupom určite áno.
Ja osobne som sem prišla po pomoc. Lebo nikto mi nevie pomôcť, a dokonca ani ja sama sebe, čo bolí. Veľmi. Prišla som sem s túžbou zlepšenia alebo videnia aspoň nejakého posunu. Dôverujem lekárovi, personálu a jeho postupom. Nepotrebujem vedieť každé, že, keby, a aby. Verím, že je múdrejší ako ja, a robí čo môže, a že môj rozum, hoci aj sedliacky rozum je slovenský, a darmo ho uplatňovať na Sri Lansko-ayurvedske podmienky. Po procedúre shirodhara sa nesmie ísť do vody, sprchovať sa pred 17:00, piť studené a jesť konkrétne jedlá. O to sa postará kuchyňa. Stačí keď Vy iba prijmete čo vidíte na tanieri. O nič iné. Malo by sa byť v absolútnom pokoji a pracovať na pokojných myšlienkach. Výhodou je, že ste TU a naozaj si to všetko môžete dopriať, vyskúšať, užiť. Čím sa prirodzene zvyšujú aj šance na úspech pri liečbe, či odpočinku podľa ayurvedy.
Málokto z nás si číta podmienky pri zmene paušálu, len tak všetko podpíšeme. Málokto z nás si pri novej aktualizácií telefónu číta všetky podmienky, len dáte ďalej ďalej a aktualizovať. Na ayurvede robia ľudia zbytočné problémy, mnoho ľudí. Teraz sa tu trošku vylejem, ale pozorujem to už dlhú dobu, a nerozumiem. Prečo sa napr. niekto vydá do kráľovskej rodiny a chce robiť revolúciu, a je potom prekvapený keď sa jeho úmysly nestretnú s porozumením ale s kritikou? Prečo začnú ľudia chodiť na vysoké školy, kde je podmienkou urobiť skúšky, a po čase sa začnú sťažovať, že je to blbosť a že je to zlý systém? Prečo niekto začne chodiť do práce a po čase povie, že je zle vymyslený dochádzkový systém, je málo parkovacích miest, a recepčná smrdí? Jedna vec je konštruktívna kritika a ponúknutie podnetov na zlepšenie. Ďalšia vec je prísť do akéhokoľvek usporiadania (establishmentu ak chcete), a chcieť tam robiť poriadky a čudovať sa keď sa nevydaria. Tomu ja nerozumiem.
O 07:30 sú tu raňajky, nie 07:45. Ayurveda zakazuje kúpať sa po konkrétnych procedúrach. Ayurveda neuznáva kávu ani alkohol. Nie, nie je to cool prepašovať becherovku v kufri na pobyt. To bola frajerina v škole v prírode keď sme mali 17. Moment, bola vlastne? A komu tím jako prospějeme? Neklameme tým len sami seba? Máme naozaj tak veľké EGO, že všetko musí byť podľa nás? Bolí sklonenie hlavy alebo aspoň dodržanie systému, ktorý som si sám dobrovoľne vybral? Ayurveda obmedzuje pohyb lebo je to o pokoji tela, ayurveda nechce aby ste veľa čítali, aby ste si oči nenamáhali, aby ste si hlavu nezaťažovali myšlienkami, aby ste boli prítomný TU a TERAZ. Alebo to aspoň trénovali. Na ayurvede sa nosia sarongy a zbytočne sa potom nadáva, že oblečenie je od oleja. O tom všetkom sme niekoľkokrát informovaní pred pobytom aj priamo na pobyte. Tie pravidlá sú tu, nie aby obmedzovali ale aby uľahčili život. Ono je totižto v tom celkom poriadok, keď každý vie čo môže. A hlavne sme tu všetci dobrovoľne. Za nemalé peniaze a dlhým letom.
Ak Vás nepustia do obchodu lebo MÁTE MAŤ respirátor a Vy nemáte, je hlúpy SBSkár a vláda? Alebo len Vy lebo ste si sám skomplikovali život, a teraz jednoducho dnu nepôjdete, lebo môžete ohroziť seba aj ostatných. Ak dostanete pokutu za to, že ste na 50tke išli 55km/hod a prekročili rýchlosť „len“ o 5 km/hod. Sú naozaj hlúpi tí policajti lebo buzerajú a nemajú čo robiť? Alebo sme to my čo sme nedodržali jasne stanovené pravidlo, a naučili sme sa ho obchádzať, a sme prekvapení keď nás chytia?
A keď už som sa takto pekne opustila tak už to doklepem. Jedným z mojich najobľúbenejších argumentov je „ja som síce urobil toto, ale on urobil až toto“. Porovnávanie kto viac porušil pravidlá. To naozaj všetci moralisti, ktorí sa v tom momente objavia vyrukujú s niečím takýmto? Porovnávanie nedobra, nesprávnosti? To naozaj má byť potrestaný ten, ktorý pochybil viac? Veď to je nezmysel. Veď logicky má byť vždy potrestaný predsa každý kto nedodržal nejaké pravidlo.
Spomínate si na študenta Otta Warmbiera, ktorý sa v Severnej Kórey pokúsil o krádež propagandistického plagátu, a následne bol 17 mesiacov väznený priamo v KĽDR? Po 17 mesiacov bol prevezený domov do USA, v kóme. Krátko na to zomrel. Možno si poviete, juj ale toto je až príliš. Áno, je. Áno režim v Severnej Kórey je krutý a zlý, a nepripomína „naše“ 21. storočie. Ale tam je to realita, a robiť tam rôzne psie kúsky sa naozaj nevypláca. Ani Ottovi sa to nevyplatilo. Otto si to naozaj nezaslúžil ale spravil chybu. Ja tu len poukazujem na existenciu pravidiel a zákonov, a ich následne ignorovanie, prispôsobovanie. Neprirovnávam smrť študenta k prekročeniu rýchlosti a následnej pokute. Hovorím o tom, že niekedy si hlúpo komplikujeme život sami. A nemuseli by sme, veď o veľa pravidlách vieme. A znova, nehovorím, že potom problémy nebudú – budú. Ale aspoň za ne nebudeme môcť MY, a budeme si môcť povedať, že vo veci sme spravili maximum. Stačilo sa opúšťania na dnes.
Dobrú noc, idem spať lebo je 20:30 a vtedy sa tu chodí spať. Ráno skoro vstávam.
