27.04.2021 Deň trinásty
Trinástka je asi aj moje obľúbené číslo. Asi teda. To som si ale uvedomila, až pri písaní. Teda pri písaní som si uvedmila, že je už trinásty deň čo píšem môj Ayurvedsky denník, nie že trinástka je moje obľúbené číslo, to viem. D nes nepoviem, že to bolo klasické ráno. Dnes teda naozaj nebolo. Včera som si znižovala dávku liekov na spanie a niečo som naozaj prespala (jupiiii). Na druhej strane dohodli sme sa s Hedvigou, že ráno pôjdeme na sunrise. Vypočítala som, že sa 05:40 musíme stretnúť pri lehátku pri bazéne. V noci som mala divoké sny aj som sa niekoľkokrát zobudila. Zrazu zazvonil budík. Tu začala rutina s otvorením očí, nájsť si sarong a vybrať sa z izby, tentokrát k lehátku. Prišli sme obe naraz, na sekundu. Aj keď ona asi vyrazila z izby o 6,5 sekundy skôr, keďže o toľko to má približne bližšie. Bola absolútna tma a my sme hneď zistili, že dvierka na pláž sú zamknuté nie len klasicky, ale aj zámkom na kľúč. Na chvíľu sme si mysleli, že je po rannom zážitku. Plánovali sme to už týždeň. Všimla som si pána pri bazéne, ktorý upratoval okolie a vyzeral, že by mohol mať kľúče. A mal. Pustil nás na pláž. Prešli sme sa tak ďaleko, že už si ani nepamätám kedy som naposledy tak dlho kráčala. Kráčali sme asi 4-5 minút. Pri ayurvéde sú naozaj prísni na prechádzky a obmedzujú ich na minimum. Obe sme si urobili zopár fotiek a čakali. Biele Európanky, skoro ráno na pláži si predstavovali, že slniečko uvidia pekne vychádzať. Mýlili sme sa. Ráno je tu vždy trochu hmla, ale taká pekná filmová a výnimočná, ktorá zároveň nepraje foteniu. Zasmiali sme sa, urobili ďalšie fotky a otočili sa smer rezort. Ja si tu urobím s dovolením pre seba malú odbočku, čo sa týka fotenia a fotiek. Ja sa vždy tak snažím cudzím, vlastným, rodine, náhodne okoloidúcim ľuďom, alebo komukoľkvek kto ma požiada, či nepožiada urobiť peknú fotku. A robím ich veľa nech je na výber. Riešim svetlo, či je tam tých ľudí dobre vidieť, či je zachytená podstata fotky a toho čo na nej odohráva atď., atď. A mne väčšinou príde na výmenu 5-6 fotiek, kde je niekto cudzí vždy v pozadí, nemám nohy, rozprávam na fotke, alebo dokonca tam nie som. Fakt neviem prečo toto je moja úloha v živote. Trošku to mrzí ale snažím sa na tom smiať. Sem tam si namýšľam, že ja mám umelecké oko a ostatní nie. Odmietam si pripustiť taktiež, že im je to jedno lebo ja sa snažím vždy ako šľak.
OK, takže ideme naspäť plážou a všade je extrémne veľa túlavých psov, vraj nič neurobia, ale aj tak je to nepríjemné na pocit. Rozprávame sa s Hedvigou o tom, aké to tu muselo byť panenské pred 20-30 rokmi. Za rezortom je plot, cez ktorý sme sa dostali na pláž. A ako chodím popritom plote, tak všade vidno odpad, ale katastrofálny. Domáci tu niekedy len tak sedia, popíjajú čokoľvek, papajú čokoľvek a potom tu nechávajú z toho všetkého čokoľvek obrovský odpad. Niečo určite priniesol aj oceán alebo dofúkalo. Pravdou však je, že ako je to aj v tej rozprávke, za siedmimi horami a siedmimi kráľovstvami niečo je. Tak na Sri Lanke platí, že 2 hodiny od letiska po diaľnici, po 4 mýtnych kontrolách a za 5 banánovými lesmi a palmovými lesmi, je taká malá kľukatá cesta kam sa zmestí len jednou auto. Potom sa ide serpentínami hore, hore, hore, hore, dlho hore. No a potom ešte chvíľu a tam je náš rezort. Pomerne sám opustený. Tým chcem povedať, že tu nie je až tak veľa ľudí. Skôr málo a menej. Takže neviem ako si tu tak veľmi vedia narobiť bordel. Riešime prečo si domáci zašpinia niečo tak krásne a výnimočné ako túto pláž. Nechcem byť zlá, ale toto nie je taká ta turecká pláž, kde je rezort na rezorte a večer sa upratujú lehátka a slnečníky. Toto nie je rezort kde do vody to máte dva rady lehátok a malú uličku, ktorá vedie k all inclusive baru a poobede k zmrzline a hotdogom. Toto je naozaj obrovská rozľahlá pláž, s krásnym jemným bielym pieskom, vysokými palmami, obrovskými vlnami (na ktoré som už upozornila ale urobím to opäť. Len FYI – na Sri Lanke vraj zomrie najviac turistov práve kvôli tomu, že neodhadnú, resp. podcenia silu vĺn a oceánu.) Ak sa naozaj zapozeráte do tých vĺn tak zistíte, že by ste naozaj nemali šancu. Sem tam idem do oceánu len tak pod kolená, nad členky, ak príde silnejšia vlna musím sa zaprieť všetkou silou aby som nespadla. Ja a hlavne moja fazuľa v bruchu. Odbočka od poúčania ukončená, naspäť k pláži. Je krásna, vyzerá ako šetrič obrazovky, cítiť výrazne slaný vzduch a vlny, ktoré naozaj nevidno len tak niekde. Riešime stále prečo je špinavá a prečo si to vlastní ničia. Potom sa zamyslím nad našimi parkami, lesmi a zeleňou a odpoviem si. Veď aj u nás to tak je. Nie, nemáme more (okrem toho dna v Tichom oceáne čo je vraj „naše“) a nie nemáme ani pláže, ale máme zeleň. A tiež si ju ničíme, a nie len menej prispôsobivý občania, my všetci.
Dodebatovali sme a išli sme do rezortu, resp. prešli sme metrovou ohradou, ktorá vytyčuje hranice rezortu. Ideme obe na izbu, ja už viem, že nezaspím ale ľahnem si ešte. Ležím asi 5-10 minút, do telefónu sa mi pozerať nechce, bolia ma oči. Premýšľam nad plávaním ale bojujem sama so sebou. Nechce sa mi aj chce. Viem, že keď pôjdem urobí mi to dobre, a samozrejme dnes je opäť šanca, že mi dajú shirodharu, a tým pádom ostanem s plávaním a kúpaním poobede vybavená. Obliekla som si plavky a úplne tichým rezortom, kde ešte všetci spia idem ku bazénu. Ohŕňam nos a hovorím si, čo ak bude studená. Prišla som. Bol pokoj. Veci som položila na najbližšie lehátko a išla do vody. Bola teplá a ja šťastná. Plávala som najskôr po poriadku prsia a dôsledne, potom som si robila prestávky a strašne veľa som premýšľala. A tomu som sa chcela vyhnúť, nemám už rada keď mám tak zahltenú myseľ. Musím na tom naozaj popracovať. Postupe sa začínajú otvárať okná na izbách a škrípať stoličky na balkónoch. Rezort sa naozaj prebúdza. Personálua pribúda a chystá raňajky, všetci sú usmiati a zdravia „Good morning madam“. Good morning aj Vám. Všetkým.
Upokojila som sa nakoniec v bazéne plávaním, pozdravila sa so Sandrou, neskôr Zuzanou a potom aj Hedvigou. Hodina v bazéne mi naozaj padla dobre, vyzlečiem si plavky a na holé telo si dám sarong. Dnes mi aj raňajky o niečo viac chutia. Opäť prišla kaša a ovocie. Chutí. Idem hľadať lístok na procedúry a zisťujem, že aj dnes začínam shirodharou. Ja som už buď extrémne vadná alebo naozaj ťažký prípad. Deviaty alebo desiaty krát. Nevadí, hlavne, že pomôže. Teda dúfam, že pomôže. A včera som si umyla vlasy tak 11x, tak mám prirodzene zo seba lepší pocit. Po raňajkách si vždy dávam bejby lieky aj naše vitamíny- západné. Aj podľa plátka liekov zisťujem, že sa mi tu dni naozaj odpočítajú. Keď som prišla bolo úplne plné. Teraz chýba každý deň jedno a ostáva ich už len cca. 4. Šup na procedúru a potom na izbu, keďže nemám spodné prádlo a sarong mi len tak veje. Nevadí mi to pri masáži hlavy ale pri nohách by som už pochybovala, a aby som nezabudla som predsa dáma. Smejem sa na vlastnom vtipe a zmýšľaní a idem si umyť aj zuby.
