Sri Lanka - Ayurvédsky denník časť X. Final

Písmo: A- | A+

Toto už je taký naozajstný koniec. Koniec koncov. Tu už sa lúčim a ostávajú spomienky. Pred tým ešte posledná spomienka. Veď nech je na čo spomínať.

01.05.2021

Ahoj máj, a proroctvo o spánku v apríli 2021, ktoré sa akosi nenaplnilo. Nespím stále. Čo už. Nevadí. O 03:30 mi mal zvoniť budík a on aj skutočne zazvonil. Nikdy nemám problém vstať keď sa niekam ide. Vybalené som si nechala len kefku, krém, gél na tvár, a doklady zoradené podľa toho ako ich budem potrebovať. Umyjem si zuby, začnem sa obliekať. V izbe je naozaj zima, vždy si púšťam AC na noc na 22´C. Otvorím balkón. Je tma, nedivím sa, veď je 03:34. Vonku pršalo a obrovské teplo ide dnu. Ohrieva to studenú izbu. Obliekam sa, mám ponožky a topánky, je to zážitok mať nohu v niečom pevnom. Už dávno som nemala topánky. Čierne adidas tepláky a čierna mikina naznačujú, že idem na letisko. Je to môj cestovný outfit už roky. Skontrolujem izbu. Asi tak 3x. No a potom ešte dvakrát. Zamknem kufor, pozriem doklady. Skontrolujem balkón, kúpeľňu a znova celú izbu. Trezor tiež. Potom celé znova. Asi je to choroba ale vždy to tak robím. Idem otvoriť dvere a idem na recepciu. Budem tam skôr o cca. 15 minút. Ale to je asi jedno pred 4 hodinou ráno. Ako otváram dvere, už tam stojí manager rezortu, a pán čo mi odnesie kufre. Obzriem sa za izbou kde som trávila SVOJ čas a zabuchnem. Ahoj izba. Maj sa, pekne si mi slúžila.

Je úplná tma a na recepcii parkuje veľké auto. Neviem čo je presne SUV, ale môj muž to vždy zahlási, keď vidí veľké auto. Možno aj toto je SUV. Na recepcii nikdy nič neparkuje okrem auta PCR tímu a auta, ktoré chodí na letisko a z letiska. Teraz je tam to auto pre mňa. Manager mi podal raňajkový balíček, poďakoval mi, a povedal, že v mene celej Sri Lanky ďakuje, že som tu bola. Usmiala som sa. Že mám tú česť priamo s hovorcom celej Sri Lanky, som si len pomyslela. Sadla som do auta vpravo vzadu. Ostala som prekvapená kde je volant. Potom som si okamžite spomenula, že na Sri Lanke sa predsa šoféruje na opačnej strane ako u nás. Je absolútna tma a dvere auta sa za mnou zabuchli. Ako som bola informovaná cesta na letisko bude trvať niečo medzi 2,5 – 5 hodinami. Vraj všetko závisí, od diaľnice, dažďa, áut ... atď. Jupíííí. Vzadu je výrazne nepohodlne ale trochu si ľahnem, len tak na bok. Hoc aj keď viem, že už nezaspím. Som absolútne prebratá, to znamená, že aj môj mozog. A prevelice. Ležím v absolútnej tme, ako v aute, tak aj vonku. Osvetlenia na ceste je pomenej, lebo to oficiálne ani nie je cesta, skôr zvykom vydratý chodník. „Cestu“ osvetľujú len svetlá nášho auta. Muži sa medzi sebou rozprávajú po Sri Lansky a ja mám pocit, že sú nahnevaní. Ale to si vždy myslím, keď počujem cudzí jaky, ktorému nerozumiem. Predstavujem si, že takto to nejak vyzerá keď ukradnú biele ženy. Naozaj som ležala vzadu a vírili mi takéto myšlienky, reku čo urobím keď ma vyhodia niekde pri ceste, alebo ako pôjdem s kufrom cez divočinu. Upokojila som si myseľ a zavrela oči. Nezaspala som. Ešte to by chýbalo. A s kufrom by som cez divočinu logicky nešla.

Cesta uteká pomaly, ale už sme sa aspoň vymotali z lesov a hôr, a ideme po naozajstnej ceste pre autá. Všetko je tiché, všetko spí. Už som aj zabudla ako vypadá Sri Lanka mimo rezortu. Všetko si zrazu pamätám aj z minula. Boli sme celý čas zavretí na tom istom mieste ohraničenom plotom, takže trošku je to iné. Ubehlo ďalších naozj veľmi pomalých 10 minút. O pár minút vraj vyjdeme na diaľnicu. To je dobre lebo to je moja cesta do Colomba. A v Colombe je letisko. Pozerám informačné cestné tabule a Colombo v nedohľadne, prešli sme už aj 3 mýtne miesta. Oceňujem, že všetky informačné tabule majú písané po svojom. Vo svojom jazyku. Turistom aspoň dávajú priestor na fantáziu, kde asi sú, a ako ďaleko asi sú vzdialení od niečoho. Ich písmo je v sinhálštine. Sinhálština je podobná arabským znakom, takže tak. Cesta je nekonečná ale som OK, lebo toto je ešte len začiatok. Moja cesta aj tak oficiálne začína plynúť až po nástupe do lietadla. Zrazu som uvidela znak lietadla na jednej z informačných tabúľ a číslo 35km. Spýtala som sa či to je naše letisko alebo iné. Vraj naše. Čas máme naozaj ukážkový. Rozosmiala ma špz-tka, ktorá nás predbehla. Jedna PD 7916 a druhá LM 2311. Vravím si Prievidza a Liptovský Mikuláš. Prichádzame k letisku, to je dobré lebo to znamená, že ma neukradli, a nepôjdem s kufrom cez divočinu. 3x musím ukazovať kontrolám a vojakom letenku, PCR test a pass. A to ešte nie som ani na letisku. Všade sú tu kontroly, a vojaci vyzerajú ako naši 12 roční chlapci. Len so zbraňami. Takže skôr ako americké deti. Len čierne. Teda tmavé, pardón. A vlastne asi je to to isté aj teraz.

Vodič mi ďakuje a hovorí niečo o flight, a to veľmi dlho. Tak iba poďakujem, lebo má horšiu angličtinu ako moja angličtinárka na strednej, a to je čo povedať. Je 05:57 a 27´C. Vybrali mi kufor z auta, beriem si ho, a kráčam na letisko. Na letisku nie je vôbec nikto. A keď poviem vôbec nikto, myslím tým NIKTO. Ako keby dnes neordinovali. Je tam iba letecký personál a asi 4 ľudia. Všetko je prázdne a smutné. Všetky obchody zavreté, nehraje ani žiadne rádio. Ticho. Veľmi zvláštne ticho na tak obrovskú halu. Môj check-in sa otvára o niečo vyše hodinu. To som mohla ešte spať. A vlastne aj niečo navyše. Ale čo už. Čakám. Veď nemám na výber. Sadnem si do úplne prázdnej obrovskej haly priamo pod obrazovku s info o letoch. Prichádza rodina s troma deťmi. Najstaršie má tak 6-7 rokov. Tipnite si kam si sadli a či každé dieťa má tablet bez sluchátiek. Áno, presne za mňa. Kam inde keď je tu ďalších 1000 sedadiel. Našla som náhodne miesto s wi-fi zadarmo. To je dobre aspoň si niečo pozriem. Nebaví ma to, ani čítať, ani písať. Nakoniec doma aj tak všetci spia. Pozerám na hodiny. Hodina ubehla, otvorili check-in. Kým sa k nemu dostanem prechádzam troma kontrolami ja, moja batožina, aj PCR test. Na check-ine som úplne prvá. Úplne. To sa mi ešte nikdy nestalo. A k tomu asi 20 minút kontroly všetkého čo mám a čo som. Všetky doklady študuje pani extrémne dôsledne. Stále dookola tie isté otázky. Destinácia, finálna, destinácia, účel cesty, tam, naspäť. Je to jej práca a ja ju rešpektujem. Aj pani aj jej prácu. V ruke má môj pass, môj PCR test, a pevne verím, že o chvíľku aj môj palubný lístok. Keď už to vyzeralo že mi ho ide podať, spýtala sa prečo letím domov cez Dubai. Vysvetľujem, že neviem, rieši to agentúra, a že tak je letenka urobená. Rieši moje tehotenstvo, volá kolegyni či môžem letieť. Ja myslím, že áno. Kolegyňa si to myslí po pár minutách chvalabohu tiež. Veď ešte mám skutočne pár týždňov do toho kým nebudem môcť vôbec nič. Pani začína riešiť Viedeň aj Slovakiu. Vraj či som zaregistrovaná kvôli karanténe. Hovorím som, podám jej telefón, a prstom ukazujem správu po slovensky od NCZI. Vzala mi telefón z ruky a pozerala na slovenčinu, ktorú typujem videla asi 1x v živote. Telefón mi vrátila po pár minútach čítania európskej sinhálštiny - haha. Pani je spokojná a dôsledná, ja mám všetky moje doklady v ruke, takže už aj ja. Ahoj kufor vidíme sa vo Viedni a beda Ti ak neprídeš.

Idem sa poprechádzať po letisku. Komplet všetko je zatvorené, okrem asi 5 obchodov. Dá sa tam kúpiť čaj, voňavky, čokolády, orechy a šperky. Prejdem obchody dvakrát a nič nekúpim. V obchode som vlastne nebola ani nepamätám. Užívam si to. Teraz idem pre zmenu do lounge dať si raňajky. Najskôr som lounge nevedela nikde nájsť dobrých 20 minút. Aaaaaa. Našla som ho. Aspoň mám kde počkať. Priniesli mi chlieb, vajcia a tuniakový sendvič. Neviem prečo, no zjedla som to. Telo teda chlieb akosi neprijalo. Doplatím na to a doplácam na to asi 20 min. po konzumácií. Celkom odvážny krok pre mňa a žalúdok, keď ma čaká cesta do Európy. Dlhá cesta do Európy, domov. Ozaj zabudla som Vám povedať, že čo sa jedla týka rezort mi dal raňajkovú tašku. Keď som sa opýtala či je to ovocie pán manager ayurveda rezortu povedal, že sendvič so syrom a rajčinou. Neviem či žartoval, ešte som ho neotvorila. Ale bola by to sranda, aby Vás takto čistili dlhé dni cez všetky otvory, a nakoniec Vám dali na cestu chlieb so syrom. V lounge mi chýba obrazovka s info o letoch. Niekto práve zakričal „final call Dubai“. Podľa mňa to časovo nevychádza ale budiš. Idem cez letisko, našťastie sa nás postavilo viacej. Kráčame. Letisko nie je veľké. Chvalabohu. Cestou ku Gate mi ešte 2x zmerajú teplotu, a vypýtajú palubné lístky a pass. Pred Gate je asi 9 ľudí. To som naozaj posledná? To predsa nemôže byť. V malom priestore nás opäť skontrolujú. 2x a niektorých ešte náhodne. Pri tomto malom počte náhodne skontrolovali ešte väčšinu. A do lietadla ešte dvakrát znova. Svatá corona. Vchod do lietadla pre economy je zavretý, všetci ideme cez business class. To asi aby sme vedeli o čo sme prišli. Ha-ha. Som v economy a je tu viac ako poloprázdno. Ale ja práve mám miesto vedľa nejakého chlapca. Jedným okom kontrolujem rad vedľa mňa a rady za mnou. Počkáme. Lietadlo je naozaj naozaj prázdne. Presúvam sa na voľnú 4ku. A tu trávim čas až do Dubaja. Tu sa asi s Vami aj rozlúčim lebo nepredpokladám, že sa niečo dá zažiť ešte na letisku. 

Pre tých čo máte pocit, že som neudala presnú polohu, kde som bola tak je to Lunukalapuwa, Kottegoda Dikwella, Sri Lanka. Tí šikovnejší si to dajú ako heslo, a tí menej šikovní ostanú pri NBS123 alebo 0000.

V lietadle nejem. Nikdy a už vôbec nie teraz. Všetko mi smrdí a príde mi to aj trochu nechutné. Pijem len vodu. Nohy mám vystreté lebo som sa premiestnila do voľnej 4 sedačky o dva rady vedľa, ako na Donovaloch. O 20 minút pristávame v Dubaji. Helou svet. Ahojte ľudia.

UPDATE. UPDATE. UPDATE

Síce som sa s Vami už rozlúčila ale na chvíľu sa ešte vrátim. Som v Dubaji a už pomerne dlho. Vlastne, dlhšie ako by som mala byť. Po príchode do Dubaja všetko prebiehalo klasicky. Transit v Dubaji je vždy fajn, lebo aj keď to tu je celé koronové, Dubaj vie ako očariť. Je takmer všetko otvorené, na letisku je milión pracovníkov, ktorí napomínajú ľudí, ktorí buď nemajú správny respirátor, alebo ho majú pod nosom. Je to tu bohaté a svetielkujúce. Naozaj. Vedľa Rolexiek viete kúpiť čokoládu Godiva, za ňou je rovno Khiel´s a Gucci so Chanelom. Ľudia nakupujú, niektorí len tak posedávajú v kaviarňach a na lavičkách. Ja mám do boardingu ešte niečo vyše hodiny a pol. Prešla som všetkými kontrolami. Úspešne. Idem do Victoria´s Secret aj do The Boots. Sú to moje slabiny. Poobzerám sa a telo zahlási, že som unavená. Najmä na všetky tie svetlá, vône a príliš ochotné panie predavačky, ktoré okamžite pribehnú, a následne so mnou krúžia po predajni. Našla som otvorený lounge a tak som si doň na chvíľu sadla. Sedím, som v bezpečí, všetky veci vedľa mňa, a veľká balaná minerálka predo mnou. Neprevarenú vodu som naozaj dávno nepila. A ešte aj v takejto chladničkovej teplote. Začínam šípiť problém s jedlom. Síce mi bolo celý let zle z Colomba, kvôli tuniakovému sendviču a učím sa striedmosti, no uvidela som tapas kútik s lososom. V momente ako som si nakladala tak som vedela, že si zarábam problém. Ani neviem ako, a mala som druhý tanier jedla. No a ako pozornosť mi priniesli panna cottu. Reálne som ju nikdy nejedla, a neviem prečo som sa rozhodla, že práve teraz po X-dňoch čistenia tela, a pred 6,5 hod. letom do Viedne, je ten správny čas. Chutila naozaj famózne, aj tá prvá aj tá druhá, ktorú som zjedla. Sedím ešte chvíľu a pýtam si vodu. Črevá mi oznamujú, že moje obavy boli správne čo sa jedla týka, a skutky nesmierne hlúpe. Pýtam si od pani čašníčky prevarenú vodu, ako keby som niečo rýchlo chcela zachrániť. Samozrejme neskoro, je to len také lepenie problému. S ťažkým žalúdkom a rovnako ťažkým pocitom na duši idem ku Gate. Budem tam síce skôr ale je mi to jedno. Prišla som. Prešla som opäť kontrolami a sedím v lietadle. Je pomerne plné a mám obavu, či nájdem niekde 3 voľné miesta vedľa seba. Našla som 4-ku a presunula tam svoje veci tesne pred tým, ako sa lietadlo malo začalo hýbať. Aj keď sa začalo hýbať až o 20 min. neskôr. Dúfam, že na flight radare, môj muž uvidí, že budem asi meškať pol hodinu. Ľudia začínajú pozerať filmy. Ja počkám až do štartu, vtedy sa to začne pre mňa reálne odpočítavať. Teraz pozerám z okna. A to mi na teraz stačí. 

Ideme veľmi pomaly na runway. Popravde, začali sme sa hýbať asi až po ďalších 30 minútach. To mi ešte wi-fi dočiahla, a tak muž vie, že prídem o cca. hodinu neskôr. Po runway chodíme len veľmi pomaly, je to zvláštne, ubiehajú ďalšie desiatky minút. Letecký personál začína nosiť vody, džúsy, alkohol, oriešky a kit-katy. Každému sa ospravedlňujú za vzniknuté nepríjemnosti. Nevadí. Po ďalších asi 20 min. sa ozve pilot, a oznámi nám, že nemáme potrebné papiere na pristátie vo Viedni. Lietadlo sa otáča, a ide naspäť k rukávu a Gate. Čakáme. Čakáme. Stále čakáme. Dobre, prišla zmena. Musíme si vystúpiť. A prísť za hodinu na Gate. Vystúpila som, prešla som sa, spotila som sa, a idem ku Gate. Sú tam letušky a v ruke majú papiere, rozdávajú vouchery. To znamená, že je opäť problém. Tentokrát nie je nikde v rámci letiska natankovaný obdobný boeing ako náš, a máme si vziať voucher, ktorý slúži na občerstvenie, kávu, vodu a malý sendvič vo vybraných prevádzkach. Niektoré prevádzky sú vzdialené aj 40 minút od nášho Gate. Ako naschvál, pri nás sú len tie najhoršie občerstvenia a kaviarne. Nevadí. S pánom za pokladňou sa snažím vykšeftovať menší zeleninový wrap, ktorý je lacnejší ako hodnota voucheru od pani letušky. Neprešlo mi to, vie mi dať len morčací croissant, ktorý je drahší. Nerozumiem tejto matematike, veď ja by som bola stratová, on ziskový. Nedá sa s ním pohnúť. Nevadí, miesto lacnejšieho beriem teda drahší. Ubehla hodina a ja sa vraciam tentokrát k novému Gate-u. Nastupujeme a všetko ide plynulo. Rozosmiali ma len Slováci v rade tesne za mnou, ktorí hromžili, že sa začnú súdiť s leteckou spoločnosťou, a chcú preplatiť celú dovolenku. Zbožňujem týchto hromžiteľov. Viem, že sú unavení ale to sme všetci. Reálne nemáte čo robiť a ako si pomôcť v tejto chvíli, len čakať a nekomplikovať si to sám. A naši emiráti (letecká spoločnosť) sa naozaj snažia a snažili. Nezdržím sa, hoci unavená smiechu, keď začnú vykrikovať, že oni si kúpili letenku a toto takto nenechajú. Naozaj bojujem sama so sebou, a premýšľam, či sa otočím, a poviem, že tak to sú jediní, kto si kúpil letenku. Že my ostatní sme tu za gastráče, koleso šťastia, a zvyšok len tak do počtu aby lietadlo nekrívalo. Neviem či hromžili aj ostatné národnosti, počuť bolo len Slovákov a rozhadzovali rukami len Slováci. Ostatní sedeli, lebo nič iné sa vtedy nedá robiť. OK, dá, nadávať. Ale nepomôže Vám to.

V lietadle si sadám na miesto, ktoré som si privlastnila pred pár hodinami v prvom lietadle. Logicky nikto tam nesedel len ja, takže to asi nie je nikoho sedadlo. Ak bude treba, postavím sa. Lietadlo sa pohlo, a na obrazovkách pred nami sa začalo odpočítavať 6,5 hod. a letecké míle. Napísala som poslednú drahú sms z Dubaja. Ležím prikrytá dekou. Zo zvyšných vankúšov si urobím jeden veľký a obalím ho inou dekou. V roku 2021 som objavila v lietadle seriál The Big Bang Theory. Možno ho začnem pozerať aj doma. Jedlo nejem v lietadle celý čas, nie som hladná. Po hodine som skontrolovala sendvič z rezortu. Už vypadal skôr ako taký toast, ale pán manager evidentne naozaj nežartoval. Zabalili mi sendvič, niečo na štýl amerického club sendviču. Let je pomalý a ja unavená. Neskutočne. Už ani neviem koľko cestujem, a od kedy, a v ktorom som časovom pásme. Čas ide pomaly. Ak by som chcela byť vtipná poviem, že čas letí pomaly. Lebo som v lietadle. Ha-ha. Vtip nie úplne zlý na niekoho, kto ani nevie nad ktorou krajinou práve letí.

0 40 minút je landing vo Viedni. Teším sa. Pristáli sme. Odišli sme z lietadla, prešli kontrolami už hádam miliónty krát. Beriem to tu už skoro ako domov. Na Rakúšanov sa usmievam, aj oni na mňa, niektorí teda. Čakám pri batožine, teda čakám na moju batožinu. Veruže som tu medzi prvými, pás sa spustí vraj za 15 minút. Spustil sa a znova zastal, to sa zopakovalo tak 3x. Potom prišli kufre. Veľa čiernych ale žiaden nemal mašľu ako ten môj. Ľudia začali spolu s kuframi ubúdať. Ostali sme pri páse stáť asi 4 ľudia. Pás sa zastavil a ja som pochopila, že kufor dnes asi nepríde. Bola som prvá na check-in na Sri Lanke, prekladali lietadlo v Dubaji, a k tomu som sa vlastnému kufru vyhrážala, že keď nepríde tak uvidí. Teraz som uvidela ja. Teda vlastne som ho nevidela. Už som niečo vyše hodiny vo Viedni. Pristálo len jedno lietadlo a to naše. Ok, tak budem bez kufra. Hlavne poďme domov, a do sprchy, a umyť si ruky. Pás sa opäť spustil a hneď ako prvý prišiel M-kový čierny kufor s červenou mašľou. Vzala som ho a išla ku východu. Tu ma čakal muž. Môj teda. Po všetkých tých dňoch. Bol unavený, nedivím sa mu, čakal ma, a veci sa priebežne značne komplikovali. Dal mi pusu, vzal mi kufor, a ja som sa nadýchla po X hodinách skutočného vzduchu. Teda luftu, lebo však sme v Rakúsku. Rúšku som si dala dolu až pred autom. Celý čas do Bratislavy som mala otvorené okno, a dýchala, a rozprávala. Mala som energiu.

Prešla som hraničný prechod. Som doma. 

Skryť Zatvoriť reklamu