Ale aj Vám všetkým čo ste vlastne Ty. Čo si vlastne Ty.
Uff, sila zvyku.
Na Silvestra sme išli s partnerom a synom na Cyprus. Pamätám si ako sme v reštaurácií Ocean Basket, ktorá sa mi aleže nikdy nepáčila a nebola mi sympatická sedeli a rozprávali sa. Spomínam si, že bola zima a náš syn chcel stále chytať vianočné gule zo stromčeka v strede reštaurácie. Zabudli nám priniesť ustrice, jedlo trvalo príliš dlho, veľa fúkalo a ako inak, všade boli mačky. Sedeli sme tam a partnerovi hovorím, že je neuveriteľné, že toľkokrát sme už kadečo pojedli a nikdy sme nemali žalúdočné problémy a ani sa ničím neotrávili. Asi, že máme šťastie, hovorili sme si. Po niekoľkonásobnom urgovaní inač milej pani čašníčky, nám priniesli už takmer aj s účtom za ostatné jedlo, na podnose 4 ustrice.
Tí čo ustrice nejete tak len pre info, väčšinou ich nosia na veľkej miske ľadu. Táto naša miska bola poloroztopená a plávalo tam už veľa vody okolo nie tak už ostrých kociek ľadu. Určite ich zabudli priniesť. Nemali snahu ani sily sa hádať. Ustrice som do seba kopla len taký fukot, dali sme si bundy, vrátili gule na vianočný stromček a skontrolovali metlu pri stole. Cestou k autu sme sa potešili z vianočného stromčeka vo výklade, ktorý mal miesto ozdôb na sebe papierové poháriky na ristretto. Lovely jubbly.
Na druhý deň sa mi krútila hlava, žalúdok a aj celý svet. Aj na tretí deň, aj na štvrtý. Nechodila som na hotelové raňajky, ktoré milujem, a nešli sme sa ani toľko prechádzať a preskúmavať miestne reštaurácie ako sme plánovali. Len som ležala a miestami kričala a plakala. V noci to isté len bez kričania a plaču lebo predsa len sme v hoteli a nechcem rušiť ubytovaných hostí.
Náš tato nás prekvapil krásnou luxusnou, hotelovou slávnostnou silvestrovskou večerou, na ktorej som si dala dve suché bagety a dusenú zeleninu. Historicky asi najdrahšie bagety a brokolica aké som kedy jedla.
Žalúdok sa mi približne po ďalších dvoch dňoch upratal sám ale stále to nebola veľká sláva. Prileteli sme domov, odložili kufre do chodby a zapojili sa do života, ktorý sme tu v roku 2022, a cca. pred 8 dňami nechali. Ešte som pár dní preklínala celý seafood aj ustrice. Doma sa mi žiadalo len pečivo s maslom a domáce vývary. Nič iné. Dni sa kopili a aj akási moja vnútorná nervozita na ktorú som nemala dosah narastala.
Všimla som si, že ubehlo aj pár dní od 06.01.2023 čo mal byť deň kedy príde:
a)Návšteva – ak ste nastavení všeobecne a neurčito,
b)Krámy – ak máte pod 16 rokov,
c)Menzes – ak sa ničoho nebojíte,
d)Jahodová armáda – ak máte nad 75 rokov a Vaša najnaj kniha je Julinkin prvý bál,
e)Perióda – ak odoberáte časopis Moja psychológia a pohŕdate zľavovými kódmi.
Vo výsledku. Neprišla. Neprišiel. Neprišli. Nemám. No nič.
Vnútorne pnutie narastalo a ja som si urobila tehotenský test. Asi po 30 sekundách bolo vidieť veľmi slabulilinkú druhú čiarku. Urobila som si druhý test. Tiež veľmi podobný výsledok len asi po dlhšom čase. Akosi sme sa s partnerom na seba zvláštne usmievali, aj objímali sa, aj bozkávali aj tešili. Tato náš po chvíli zahlásil, že my tam asi tú čiarku chceme vidieť. Vedela som, že niekde musím mať ešte jeden extra test. Prehľadala som všetko a nič nenašla. Medzitým sme si testy odfotili a zoomovali čiarky. Boli tam. Ocinko chcel ísť do lekárne kúpiť ďalšie testy. Vravím si, už to tak asi necháme veď nejako bude. V tom som našla ďalší test. V nočnom stolíku, len tak sám smutný nepoužitý. Tak som ho použila. Bum Bum. Ešte jedna a bol by Adidas. Dve čiarky ako vymaľované. Tehotenské príznaky sa začali stupňovať. Zhodou okolností som mala už 5 mesiacov dohodnutú konzultáciu u endokrinologičky, ktorá mi brala celý krvný profil.
Na ďalší deň bol piatok. Po naozaj dlhej dobe sme malého chrústa dali babičke a išli sme spolu len na Štrbské. Len my dvaja. Po naozaj dlhej dobe len my dvaja. Cestou som mala ešte minizastávku v Trenčíne. Išla som na skúšku svadobných šiat. Svadbu plánujeme už dva roky a tento rok sme si povedali, že ideme do toho.
Počas skúšania šiat ako ma dámy obliekali a vyzliekali mi prišiel mail. Od endokrinologičky, že mám zvýšené HcG. Hodnoty odpovedali 5temu týždňu približne. Počas pokecov s dámami v salóne som polonahá s telefónom v ruke nahlas zahlásila, že som asi tehotná a že svadba bude asi skôr ako v plánovaný dátum. Pogratulovali mi, bolo mi aj trápne aj zvláštne aj opatrne. Ale tak mi je neustále.
Vybrala som šaty a išla čakať von pred salón na muža. Zrkadlovo som po ceste k autu napísala do poznámky v telefóne „Budeš Zasa Otcom“, aj keď to vypadalo skôr ako „MOCTO asaz šedub“. Boli sme hladní, prešli sme centrum a usadili sa. Všemožne som sa mu snažila telefón pchať pod nos. Nevydalo. Neporozumel. Vysvetlila som. Objali sme sa. Decentne poplakali a tešili sa z víkendu pred nami. Robili sme plány na najbližší rok, boli sme opatrní ale občas sme vyslovili veľké priania. Bolo to pekné a bezpečné.
Celý víkend sme si plne užili. V pondelok po víkende som chcela ísť lekárovi ale ten mal dovolenku tak som išla na urgent pridelenému náhradnému lekárovi. Prišla som tam a rozprávali sme sa. Lekár bol usmiaty a profesionálny. Pri kontrole bol opatrný vo vojadrovaní, obrazovku na mňa nenatáčal a mal nespočetné množstvo doplňujúcich otázok. Aké bolo prvé tehotenstvo. Či bol problém nájsť plod, určiť tehotenstvo. Bolo toho veľa. Som skeptický realista ale vôbec to so mnou nič nerobilo.
Cirkus okolo toho ako ma poslal na krv naspäť k endokrinologičke ohľadne tehotenských parametrov vynechám. Vynechám aj to, že som tam šla a endokrinologička povedala, že tie parametre vybehli len náhodou, že ona ako lekár môže brať len hormóny a endokrinologické parametre. V ten týždeň som mala naplánovanú aj popolročnú hematológiu kde mi tiež brali krv. Pre istotu som sa spýtala či vyjdú výsledky aj ohľadne HcG. Pani sestrička so mnou utrela zem a častovala ma titulmi ako „panička zo súkromných zariadení“ a „dámy čo už nevie čo od dobroty“. Na lekárov a sestry som milá. Vždy. Vlastne vždy na všetkých v službách som milá. Aj na ľudí mimo nich.
Fakt. Čestné slovo.
Tak naspäť. Náhradný pán gynekológ okrem toho, že mu dvakrát padla hlavica a pôsobil trošku nervózne odpovedal profesionálne ale neurčito. Uvidíme.
Doma sme to prešli, zistili, že pán gynekológ je druhý deň v práci a že možno sa zle pozrel alebo mal horší prístroj. Viem, zvláštne ale doma pri digestore človek vymyslí hocičo.
O asi ďalšie 4 dni som išla ku svojmu gynekológovi. Do ordinácie, ktorú poznám, ku človeku, ktorého prejav poznám a do prostredia kde som prišla som na to, že čakám prvého syna. Bol utorok a približne 10ty deň od kedy sme začali tušiť o plode a bábätku. Za tých 10 dní som ale stihla vymyslieť čo s kočíkmi, detskou izbou, vybrať mená a aj náušnice pre dievčatko. Pre istotu som synovi upratala dvakrát skriňu aby tam boli voľné police, lebo prirodzene nebudem mať toľko času potom. Za tých 10 dní sa aj tehotenstvo výrazne prejavilo. Odlišne však od prvého. Všetko ma bolelo, zalial ma pot, bolesť a mlieko, zjedla by som chladničku spolu aj s dverami.
Gynekológovi som podala všetky lekárske správy a porozprávali sme sa. Problém bola aj výška HcG 199 UI. Vraj by mala byť niekoľkonásobne vyššia. Potom sa našli výsledky z poslednej krvy kde hodnoty stúpli na 2200 čo už znelo lepšie. Lekár ma poslal pripraviť na vyšetrenie. Asi za 15 sekúnd povedal, tehotenstvo prítomné. Tešila som sa vnútorne. Príde iný život. Ako k nám domov tak aj iný život nám doma začne. Pekný utorok to je. Pán doktor mi ale neukázal obrazovku. Veď pri prvom mi ju ukázal hneď a ešte o 2-3 týždne skôr.
Problém je, že sa našiel gestačný vak ale vyzerá byť prázdny. Ani za svet som netušila čo to znamená. Vraj by tam mal byť plod ale nie je tam. A ani srdiečko nepočuť a v tomto štádiu by už malo. Prezliekla som sa bola som plná rozpakov. Taká domotaná som sa len spýtala aký je postup a či je šanca, že sa plod aj tlkot srdiečka objaví. Lekár povedal, že na takých 30-40% áno. Neviem kde vtedy bol moj pesimizmus odcestovaný ale moja prvá myšlienka bola, že ak by bola 30-40% šanca, že vyhrám v lotérií tak si určite los podám. A ak by bola 30-40% šanca, že spadne lietadlo tak by som doň nenastúpila. Percentá a čísla sa mi javili ako naozaj silné. Neviem kde sa tieto myšlienkové pochody u mňa objavili ale presvedčili ma a začala som s nimi pracovať. Zvláštny utorok ale dohodli sme sa doma s mužíčkom, že budem menej negatívna a že tento rok bude náš. Doma sa mi nevoľnosti stupňovali a synovi som sa takmer vôbec nevenovala. Len som pri ňom ležala. Taká pasívna mama som nebola asi ani deň po pôrode. Lekár odporučil 2-týždňovú vyčkávaciu taktiku. Uverila som si. Uverila som telu, duchu, mysle, vesmíru, nám, všetkému čo sa dá. Spala som skvelo a stredu si úžasne užila. Išli sme na super prechádzku, hrali sme sa, varili sme. Poobede mi odišli všetky príznaky a tlaky a cítila som sa šťastne a famózne. Asi to bude prichádzať a odchádzať vo vlnách zmien, domnievala som sa. Načítala som si, všetky slovensko-česko-anglicko-dostupné diskusie sveta a všetky príbehy. Boli ženy čo boli na tom omnoho horšie ako ja. Takže sa nám šance na úspech zvyšovali. Verila som si. Úplne 100%. Ako dávno nie. Možno ako nikdy nie. Krásna streda za nami a bez bolestí a tlakov. Zo stredy na štvrtok syn prespal celú noc a ráno sme sa ešte gúľali asi 20 minút v posteli. Asi ako nikdy. Vždy vstane a hneď niekam chce ísť. Po približne 20 minútach som ho vzala na ruky a išli sme do kuchyne. Dostala som zvláštny pocit, mierny závrat a pocit, že krvácam. Syna som položila na zem, skontrolovala sa, na pyžamo obliekla tepláky a išla k lekárovi. Celú cestu v aute som len kričala „prosím, prosím, prosím“ na celé auto.
Pred dverami stála slečna, ktorej som sa opýtala či môžem pred ňu, že som urgent. Vraj to sú všetci a ona potrebuje len pečiatku. Poprosila som druhýkrát a ona zopakovala, že ona čaká tiež. Muž mi vyčíta veľakrát, že mi chýba asertivita a že ostávam ticho. Stála som medzi slečnou a dverami a mala pocit, že prichádzam o bábätko a že sa mi ukončuje tehotenstvo. Zároveň som nedokázala vysvetliť prečo potrebujem ísť pred ňu a nechcela som použiť argument tehotenstvo – krv- dieťa. Lebo som mala pocit, že to nieje fér a že to zneužívam. Až teraz keď toto píšem si uvedomujem aká som (a kde som vyrastala a aký bič výchovy bol na mňa uplatňovaný – popracujem na tom). Sestrička otvorila dvere a slečna ma pokynom hlavy pustila vpred. Sestričke som asi za 30 sekúnd vyplula čo sa deje. Vypýtala si kartičku, a povedala, že to vypadá na príjem do nemocnice a že ma lekár pozrie. Mala som návaly stresu, tepla a úplného pokoja kedy som si pozerala recepty na mäso s pomarančami a curry. Čakala som 20-30 minút a po chvíli prišiel syn s mužom. Lekár otvoril dvere a prizval ma dnu hneď po tom ako si miesto rúšky dám respirátor. Celý ten čas som tam bola v rúške nemôžem tomu uveriť. Mala som milión šancí zaobstarať respirátor. A nič. Chalani išli do lekárne. Ja po ich návrate s rúškou dnu.
Lekár ma vyšetril. Otočil obrazovku a ukázal mi prasknutý vačok. Vraj to krvácanie čo začalo je samočistenie a vačok je prasknutý. Hlúpo som sa spýtala čo teraz s tým a ako to zachránime. Teraz vraj už asi nijak.
Gynekológ je odborník ale v niečom je taký počítačovo-autisticko-profesionálne psychopatický. Všetky informácie podáva jedným tónom s rovnakou kadenciou reči. Akékoľvek informácie. Viem, že je to tak v poriadku, že nemohol tam so mnou začať plakať alebo odpadávať, a rovnako nemohol začať výskať a odpalovať konfety keď mi oznamoval pred 2 rokmi, že som tehotná. Tentokrát mi ten prejav trochu vadil. Potrebovala som viac citu alebo súcitu. Začala som sa veľa pýtať, piť veľa vody a opakovať odpovede, ktoré mi lekár dával. Nebola som riadne schopná si nič zapamätať. Vytiahli sme štatistiky. Vraj sa to stáva 17% tehotným. Nie som výnimka. Plod mohol byť chorý alebo mať vadnú genetickú predispozíciu (nie som si istá či si to dobre pamätám). Samočistenie sa vraj spustí bude to prebiehať ako silnejší menzes, môžem mať kŕče aj bolesti. Ak to bude trvať dlho mám prísť. Ak krvi bude príliš veľa mám ísť na pohotovosť. To že ja do nemocnice nechcem bola moja jediná myšlienka. Lekár vytlačil prospekt s nejakými faktami, štúdiami, príbehmi a odišli sme. Popravde sme si dali dolu croissanty a išli. Ja na termín na hematológiu, chlapci domov. Aj sme plakali aj sme boli mĺkvi. Veľmi mi prirástlo bábätku ku srdcu a keď bolo ešte také nijaké maličké. Bolo už naše.
Medzitým čo mi lekár povedal, že sa spustil samovoľný potrat a tým, že som sedela pred hematológom prebehlo 42 minút. Sedela som tam spotená v pyžame z rána a lekárskou správou v jednej ruke, s telefónom v druhej. Lekárovi som vysvetlila, že krvácam a že ako môj hematológ by to mal vedieť.
Pán doktor nerozumel lebo vraj mám dosť železa a prečo krvácam. 4x som zopakovala, že prichádzam o dieťa že mám samovoľný potrat. Lekár len krútil hlavou. Zrazu sa začal smiať, že on pozerá výsledky z minulého roku, že tie ďalšie stratili. Pýtala som sa na riziká spojené s krvácaním. Od rána bolo toho na mňa už dosť. Pán doktor mi vôbec nerozumel.
Prišla sestrička, povedala mi, že nie som dáma, že mám kabelku na zemi a telefón v ruke, že takto sa nespráva. Povedala som, že dnes mi je to jedno, že akurát mi začal potrat. Pozrela na mňa a povedala, že nevadí, že to nie je značková kabelka ale aj tak nepatrí na zem a že by som mala byť dáma za každých okolností. Povedala som, že mi to je jedno. Lekár stále nechápal prečo krvácam keď železo z minulého roku mám dobré. Opäť som mu ukázala 45 minút starú lekársku správu s tým, že som v strede potratu. Lekár nerozumel, sestrička organizovala a ja som tam len tak odovzdane sedela. Lekár sa spýtam či mi majú zobrať znova krv. Ja, že neviem nech rozhodne on. Poprosil sestričku. Vzala krv, rozlúčili sme sa. Popriali mi pekný deň a viac úsmevu. Poďakovala som im. Prišla som domov pred 12:00 na obed zničená ako šlak. Len tak pateticko informačne vyzbrojená som si sadla na gauč. A vtedy začalo všetko na náš doliehať. Striedalo sa racio a plače.
Dnes je nedeľa. Nespím dobre, som oslabená ale fyzicky sa mi zastavili všetky procesy sprevádzajúce samovoľný potrat a ja neviem či je to dobre alebo zle. Bojím sa aby som nekrvácala vnútorne, chcem tu byť pre syna a pre muža. Mám svoje racionálne i menej racionálne strachy a obavy. Cez víkend sme boli s partnerom sami. Boli sme na raňajkách a v obchode. Muž mi robil siedme nebo zo života. Je špeciálny. Ospravedlnila som sa mu, že som mu nemohla dať druhé bábätko. Aj keď to zrejme nebola moja vina.
Tento môj sloh neukončím slovami, že asi to tak malo byť alebo pán boh to tak chcel. Sú to tie najhoršie reakcie na problémy a smútky aké len existujú. A keď už tak to nechajte povedať aspoň človeka, ktorého sa to priamo týka a nehovorte to Vy. Ono to znie, že to nechcete riešiť, že Vás to zaťažuje a že to zosmiešňujete a zľahčujete. Naozaj nie. Nikdy na žiaden problém tak nereagujte. Prosím.
Nášmu anjelikovi posielame s ockom veľkú pusu. Dokonca dve a to každý z náš. Veľmi na Teba myslíme a chceme vedieť či si niekde lietaš alebo či čakáš na druhú šancu dostať sa k nám do rodiny. Na Tvojho brata som sa za posledné dni neskutočne upla a hádam ho raz spoznáš. Je skvelý parťák, zabávač a veľmi láskavý chlapec.
Navždy budeš moje druhé bábo. Mama má rada číslo 13! 13.01. sme začali tušiť a 26.01.2023 sme zistili koniec. 13 dní. Veľmi intenzívnych 13 dní. Veľmi nám tu chýbaš a veľa na Teba myslíme. 18.09.2023 si sa mala narodiť. Viem, že si mala byť baba jaga 😊 taká moja kamoška parádnica. Mama s ockom a bratom Ťa nesmierne ľúbia a ďakujem, že sme spolu mohli byť aspoň chvíľu. My sa teraz ideme trošku hojiť. Ocko s mamičkou emočne a mamička asi aj fyzicky.
Vždy si tu vítaná a máš u nás dvere otvorené. Vyprázdnim Ti kľudne aj ďalšie poličky. Sme fakt super rodina a Tvoj otec je najlepší chlap na celom svete. Naozaj neexistuje lepší. Je to výhra.
Mama, Tato a veľký brat.
Ahoj Láska Milujeme ŤA
Celý tento výplod bol vlastne taká malá kuleha. Ja nemám naozajstný návod ako neprísť o dieťa. Logicky a preukázateľne, že nemám, ak ste sa dostali až sem. Len som si niekde prečítala, že ak niekto napíše recenziu, návrh, návod alebo čo i len ponúkne riešenie na čokoľvek, tak pod danú tému sa zhluk odborníkov a pseudoodborníkov vyjadrí a prebije prvotného recenzenta. Často aj bez prečítania celého článku. Tak reku možno niekto uvidí článok s nadpisom „ Ako neprísť o dieťa“ a bez prečítania začne mudrovať v komentároch. Ja svoj návod nemám ja si svoj návod hľadám. Ak máte svoj sem s ním.
Dvojnásobná mama.
