... o skutočnej pravde sveta alebo o židojašteroch a Šorošovým plánom s 5 miliónovou krajinou priamo v srdci Európy.
A zasa sme pri tom. Tak aktuálne a tak večné – fakty, fakty, fakty.
Neustále si sama pre seba kladiem otázku čo je tak uspokojujúce na zahmlievaní pravdy alebo nevedomosti. Tých situácií je mnoho. Zvláštnym je, že pravdu vždy vidíme u iných a popritom ju odmietame sami vidieť na veciach a ľuďoch, ktorí pre nás znamenajú veľa, všetko, no celý svet. A vlastne kľudne aj na susede z 8-meho, ktorá má stále nového nabijaka a tak často mení farbu vlasov.
Alebo skutočne platí, že ak ukazujem prstom na iných, tak zvyšné tri prsty ukazujú na mňa. No a zrejme práve tieto tri prsty nás oslepujú. Alebo som len zaslepená a to tak celkovo lebo je to lepšie, menej to bolí a drží ma to presne v tej realite, ktorá mi vyhovuje, nijak ma neodlišuje a hlavne nedegraduje od druhých.
Pravda, skutočný stav, či reálna situácia. Volajte si to ako chcete. Nie je to nič preborné, je to len také to studené – no jak to je a ako sa vlastne veci naozaj majú. A teraz by sa patrilo päsťou buchnúť po stole. Ale to nefunguje. A častokrát nefunguje ani navádzanie, napomínanie, či priamy rozhovor. Väčšinou sa náš dopýtaný usmeje a skalopevne povie to, na čo je už zvyknutý, svoje tanečné sólo v koľajach svojej optiky a pravdy. Svoju naučenú pravdu odrecituje ako Otčenáš.
Dnes v citovom rozpoložení a sentimentom oplývajúca sedím na kuchynskej linke a ťukám zúrivo do notebooku. Po rozhovore s kamarátkou o tom, že facka od frajera je OK a že vlastne on ju ľúbi, a že to vlastne nie je až tak zlé. Vraj aj to je prejav lásky a že on sa určite zmení lebo teraz má ťažšie obdobie. Neveriacky počúvam, pýtam sa či si naozaj myslí, že je to v poriadku a z druhej strany sa ozýva usmiaty hlas a ubezpečujeme, že veci sa majú naozaj dobre. Miestami mám pocit, že ľutuje ona mňa a naozaj nerozumie prečo niečo takto banálne riešime. Pri kamarátkach a najmä tých dobrých nepoznám a nemám stopku. Nedokážem sa odosobniť a neriešiť to. Sama však cudzie veci nikdy nič nevyriešim. A na to pamätám.
Po telefonáte nasleduje pre istotu rozhovor s kamarátom. A to z iného súdka. Ja, slobodná, bezdetná ale s ušami počúvam toho s deťmi, konkrétne dvoma, a so skúsenosťami, konkrétne viac než dvoma! Ďalší rozhovor s kamarátom, ktorý má dvoch synov s tým, že jeden je „dieťa špeciálnych potrieb“. Čo je to vlastne za dieťa toto dieťa špeciálnych potrieb? Každý kto sme okolo toho dieťaťa boli tak sme si okamžite všimli tento druh špeciálnosti. Na svoj vek neprimerané správanie, neschopnosť zaradiť sa do kolektívu vekovo rovných. Nepríčetné pohľady, či neschpnosť pochopiť jednoduchý príkaz či prosbu. V tele 12ročného chlapca žijúci ledva 4ročný. Krútime hlavami a pýtame sa ako zvláda školu a obsedenie, či bežný deň. Logicky, nezvláda. Má asistentku, ktorá naň dohliada, treba k nemu špeciálne pristupovať, chovanie odpovedá veku 3-4 ročného a to iba pod dohľadom. Rodičia ukazujú papier od psychologičky kde sa len dá, a hrdo hovoria o synovi ako o špeciálnom, a že raz to chalanisko dorastie. Rodičia odmietajú ďaľšie vyšetrenie, stačí to všeobecné a jedno. Všetci bez titulov špeciálnej pedagogiky vidia odlišnosť. Rodičia si už pred rokmi kúpili rovnaké okuliare s hmlovkami. Chlapec je v škole šikanovaný a rodičia vinia spolužiakov a samozrejme ich rodičov, ktorí deti dostatočne nedovzdelajú aj na tento druh špeciálnosti. Ach jaj. Opäť raz sa ľahšie ukazuje prstom ako sa pozerá do vlastného hniezda. Dieťa je autista ako vyšitý. Rodičia krútia iba hlavami a hovoria o inakosti. O akej to už nevedno. Ľahšie sa pracuje so širším pojmom bez bližšieho významu. Argumenty odlišnosti s o rok mladším a úplne zdravým bratom nemajú. Už roky počúvame, že trpia učitelia, spolužiaci a aj oni. Škoda iba, že jediný kto trpí je pán synátor spolu aj s jeho odlišnosťami. V štandardnej škole, so štandardnými osnovami a úplne štandardnými spolužiakmi a ešte viac štandardnými učiteľmi bez štipky vzdelania na špeciálnosť ich syna. Do tohto prostredia chodí 5x do týždňa, 20x do mesiaca a asi 200x do roka. Iba ďalší level ružových okuliarov a dobrovoľnej slepoty. Slepoty, ktorá nebolí. Aspoň zatiaľ. Aspoň nie ich. Ach tie zahmlené okuliare.
Mladá baba vo vzťahu sa bojí byť sama lebo jej tiahne na 30, no a hádam teraz nezačne hľadať a budovať všetko od znova, keď už sú tak pekne na hromádke. A hlavne Peter sa páči aj starkej, aj rodičom, tak čo riešiť jednu facku. Týždenne. Omnoho viac v jej predstavách bolí samota ako sem-tam nejaká facka. Ostáva viera v zmenu, v ktorú verí a dúfa. A to je to čo ju drží v tomto vzťahu. Viera, dúfanie.
Rovnako tu máme otca autistického chlapca, ktorý sa trápi v prostredí na ktoré nemá a ktoré ho trápi a robí mu život ťažším aj keby nemuselo. Chlapec zotrváva tam, kde ho na život lepšie nepripravia, práve naopak. Vysoké percento ľudí nachádzajúcich sa na autistickom spektre, pri ktorých bol autizmus dostatočne skoro podchytený je dnes vo vzťahoch a úspešne zamestnaných. Každým dňom rodičia túto vidinu pre neho odďaľujú, výmenou za svoju spokojnosť a strachu z potvrdenia toho čo im okolie už roky tvrdí. Aj v tomto prípad ostáva viera a dúfanie v lepší zajtrajšok. A to ich poháňa. Vlastne nie ich, nás všetkých.
Každý z nás existuje vo svojej dobrovoľnej slepote a vo svojich koľajach pravdy, ktoré sme si už natoľko osvojili, že aj v prípade stretu s niekým, kto by nám chcel oči otvoriť nepodliehame stresu a panike lebo sme si už zvykli. Na svoj komfort, na svoju pravdu. A vlastne nech nam cudzý nič nehovorí nech sa najskôr pozrie na to čo má doma! A je vymaľované, aj som zaútočil, aj som sa ochránil, aj som ho umlčal a aj budem mať chvíľu pokoj.
Nie som ani v jednej z týchto situácií, lebo nepotrebujem byť. Som v iných na ktoré som úplne slepá a voči pravde, ktorá sa mi častokrát ponúka absolútne imúnna. Som tam ja s mojou účelnou slepotou a so situáciami, ktoré sú nepríjemné ale sama som si tam vytvorila teplé miestečko. Rokmi, vedome, dobrovoľne. Viem, že ma to raz počká. Niektoré témy už viem, že vrú a iné dajú o sebe vedieť časom, keď vykypia a zašpinia mi výbuchom celú kuchyňu. Len dúfam, že to budem vedieť sama upratať a potom sa hádam zobudím. A najbližšie keď začne bublotať hrniec tak ho radšej stíšim alebo rovno vypnem. Teda ak sa poučím a pochopím prečo hrnce môžu vykypieť. Lebo pravda bolí, pravda je zlá, pravda mení komfort v ktorom žijeme a pravda nás núti meniť zaužívané. Nechceme byť iní, Chceme byť lepší. Nechceme mať zlý vzťah, iné dieťa od toho susedovho. Chceme mať pohodu, ktorá existuje aspoň u nás v hlave.
Škoda, že niektoré hrnce vykypia naraz všetky a škoda, že na upratanie toho všetkého si možno raz nebudeme vedieť vystačiť sami. Škoda, že každý si musí svoje hrnce riešiť sám. Tí odvážnejší možno so psychológom. Škoda, že ohrievam už dnes vodu tak aby si potom ten výbuch muselo upratať moje dieťa. Každopádne aspoň sa hádam naučíme do budúcna rozpoznať prvé bublotanie a nadvihnutie pokrievky a naučíme sa, že Neprebudený nebol len Ondráš Machuľa od Kukučína.
