Dejavu pri príchode na letisko vo Viedni v podobe zamračenej rakúskej colníčky som už začal ignorovať ale sľubujem, že pri svojom poslednom lete z Anglicka do Viedne, si dám taký ten veľký červený klaunovský nos a pokúsim sa ju rozosmiať. No možno nie rozosmiať ale aspoň vykrútiť jej kútik do úšklabku.
A tak som došiel na Slovensko. Po 48 hodinách v Bratislave, stretnutiach s 13timi mojimi kamarátmi a 4000 nie mojimi komármi, som sa rozhodol vyčerpaný utiecť do zapadnutej podtatranskej dedinky a oddýchnuť si v lone našich veľhôr v spoločnosti spolutrpiteľa z mojej alma mater... a najmä bez komárov.
Šoférujúc po našej dzedzine smerom na obchvat som dumal na ktorú máriu sa vlastne mesto obťažuje s montovaním tabúľ o maximálnej predpísanej rýchlosti, keď jediný kto ich dodržuje je autoškola a ja. Ale aspoň som nikdy nedostal pokutu. V rámci dospievania vám rodičia povedia niektoré pamätné vety, ktoré si pripomeniete neskôr. Nekrič hop pokiaľ si nepreskočil je jedna z nich a ja som si ju o 2 minúty pripomenul, keď ma zastavili policajti.
"Pán vodič ste si vedomý akého priestupku ste sa dopustili ?" Vždy som rozmýšľal, kto vymyslel túto famózne duchaplnú otázku ale pokúsil som sa jej duchaplnosť prekonať protiotázkou - "Ak uhádnem, tak dostanem zľavu?" Následne som zistil, že policajti nemajú zmysel pre humor a kde v otcovom aute sa nachádza lekárnička, reflexná vesta a sada žiaroviek. Aj keď dodnes neviem ako to celé súviselo s nezapnutými svetlami.
O 7 hodín neskôr, som chudobnejší o niekoľko eur a bohatší o 4 skoro-infarkty počas jazdy medzi Kraľovanmi a Ružomberkom, sediac pred malebnou krčmou v malebnej dedinke v lone našich malebných hôr popíjal malebné pivo. Teraz som trochu prehnal, lebo krčma malebná nebola, a aj podtatranskú architektúru nájdete akurát tak v skanzene a určite nie v podtatranskej dedine. Defacto ak si odmyslíte pozadie s Kriváňom, ak sa pozeráte z juhu, alebo s Nízkymi Tatrami ak sa pozeráte zo severu, nerozoznáte podtatranskú dedinku od dedinky pri Dunajskej Strede.
Teda jedna vec je tam rozdielna. V dedinke pod našimi veľhorami sa na rozdiel od dedinky pri Dunajskej Strede boja maďarskej rozpínavosti. Ako som sa dozvedel, kamaráta žijúceho v tieni hôr trápi, že sa nedohovorí na juhu na mestkom úrade, aj keď tam nikdy nebol, že mu na katastri vydajú papier len v maďarčine aj keď nehnuteľnosť na juhu nevlastní a to už nevravím o univerzite v Nitre, či kde sa to človek môže učiť v maďarčine, aj keď on po maďarsky nevie.
A tak som podotkol, že či mu nevadí, že moja priateľka je Maďarka. Nie nevadí, lebo ona je normálna a on má kamarátov medzi Maďarmi a tiež sú normálni.
A tak som podotkol po druhý raz, že aj ja mám kamarátov Slovákov a dokonca aj normálnych Slovákov. A od toho posedenia aj o jedného svojstojného menej.
Posledné 3 týždne od odletu zo Slovenska, sledujúc čo sa deje v mojej domovine, smutne konštatujem, že môj národ nedokáže spojiť odpor voči rozkrádaniu vlastných peňazí a klamaniu do očí politikmi, ale potomkov Jánošíka a Svätopluka dokáže rýchlo spojiť opovrhovanie a nenávisť k vlastným susedom a spoluobčanom. Celá štreka od Šarišských Michalian až po most v Komárne je zdobená našou vlastnou národ zjednocujúcou nenávisťou voči vlastným susedom. Ale ak tak veľmi chceme tých normálnych za susedov, možno by sme s tou normalitou mohli začať sami od seba a od svojich politikov.
David Černý s tou karikatúrou Slovenska ako maďarskej salámy nemal pravdu. Mal tam nakresliť skôr červený nasratý ksicht, to by posledné 3 týždne na Slovensku viacej vystihovalo. Hľa takýto
