Keby som Vám položila otázku KAM KRÁČAŠ? (Qou vadis? ) ...aká by bola Vaša odpoveď? Vieme všetci kam naše kroky smerujú? Sme si istí, že sú správne? Nebojíme sa ísť vpred, keď vieme, že podpora z okolia je minimálna, ba až sa diamentrálne líši! Nie je to vždy ľahké, však? Musím povedať, že moje dni tiež nie sú výnimkou. Ako na hojdačke! Raz si hore, raz si dole...možno preto, keď je človek príliš často hore, tak Pán mu radšej nadelí príručku (vždy je to v náš prospech), ale my sa radšej budeme búriť a snažiť sa dostať späť do „starých koľají"...treba vedieť pripustiť aj inú možnosť, s pokorou prijať radu od starších či skúsenejších ľudí - to všetko nás má posúvať vpred! Stačí len trošku zmeniť zaužívaný režim v našej hlavičke a hneď sa nám vyjasní aj tam, kde sme to videli už dávno stratené! Osobne to poznám a poviem Vám, že niet krajšieho pocitu J
Naservírujem Vám aj trošku z histórie, veď na to ju máme, aby sme sa z nej čo-to poučili! Podľa kresťanskej tradície, apoštol Peter, ktorý sa rozhodol utiecť z Ríma, nevedel kam ďalej, opýtal sa teda Ježiša Krista: „Quo vadis, Domine?" („Kam kráčaš, pane?"). Jeho hlas mu pomohol a prikázal, aby sa vrátil „založiť cirkev, ktorá by mesto očistila." Všetci dobre vieme, čím je preslávený Rím v súčasnosti a najmä Vatikán - samotné sídlo rímskokatolíckej cirkvi a pápeža. Dejiny nám stále majú čo povedať!
Skúsme sa aj my preto opýtať, či už Pána, vnútorného hlasu, alebo toho ku komu sa prihovárame: „kam kráčam?" Aké je moje životné poslanie? Čo očakávam od života, ale aj to - čo môžem dať svetu ja...Nie je ľahké plávať životom podľa vlastných predstáv. Ja viem niekedy sa človek môže snažiť aj o nemožné, z posledného by sa rozdal pre druhých, alebo vykonáva činnosti s plným nasadením a aj tak to nestačí...stále čosi nie je v poriadku. Cíti sa smutný, osamelý či nechcený v spoločnosti. Úspech je už to, keď to ten dotyčný pochopí a chce všetko zmeniť k lepšiemu. Nasmerovať svoje kroky do svojho vytúženého cieľa.Vždy som mala predstavu a ešte stále verím, že každý jeden z nás má právo byť šťastný, akýmkoľvek spôsobom...hlavné je, aby si bol spokojný sám so sebou. A okolie? Hádam to už zvládne J Nie je prvoradé, čo si o tebe myslia druhí, podstatné je, nech človek zotrvá vo vlastnom presvedčení. Šťastie = životný štýl!
Byť sám sebou a byť naozaj tým kým sme, to chce dlhší čas, niekedy aj veľa pádov, omylov, poučení z vlastných chýb, ale iste sa vytúžený cieľ dostaví! Prajem Vám veľa chutí pri spoznávaní samých seba a nezabudnite, choďte a žite svoje sny!
