Čo robiť? Ako sa k nemu postaviť? Ísť či nie? Skúsme sa zamyslieť a nazrieť hlbšie. Neuspokojme sa s tým čo nám núka spoločnosť. Nepodľahnime tlaku. Buďme sami sebou a vyjadrime sa.
Všetci sa ponáhľame. Stále niekam utekáme. Tlačia nás termíny. Nemáme čas. Čas na zamyslenie. Posaďme sa. Privrime oči. Zahĺbme sa a uvažujme. Vráťme sa tam, kde našimi najlepšími priateľmi boli autíčka, stromy, bábiky či kocky. Ten bezstarostný detský čas. Plný hier. Kreslenia. Spievania.
Dnešný trend nám nedovoľuje zastaviť sa. Prečo je toľko rozvrátených vzťahov? Toľko ľudí bez cieľa? Závislých? Stratených? Toľko sĺz? Zranení? Zanedbávame jeden druhého. Zanedbávame vzájomnú prítomnosť. Stačia nám smsky, chat, telefonáty, skype. Na viac nezostáva čas. Vidíme sa virtuálne ba aj počujeme. Čo viac teda treba? No chýba dotyk. Chýba objatie. Chýba vzájomná blízkosť. Ten krásny úsmev či iskierky v očiach. A táto absencia nás otupuje. Prevracia hodnoty. A tak hľadáme. Hľadáme alternatívy, ktoré by nás naplnili. Zaplnili to prázdno, ktoré kričí.
Vráťme sa do svojich rodín. Vráťme sa k tým najbližším a začnime budovať to, čo po stáročia fungovalo a robilo nás šťastných. Nepotrebovali sme alternatívy. Nebuďme pokrokoví tam, kde len niečo chýba.
No neodsudzujme. Prijímajme a rozdávajme to ostatným. Ponúkajme. Lásku. Začnime od seba. Lebo len tam sa začína veľké dielo. V sobotu. 7.2. 2015.
