„Človek si naloží na plecia celý svet, vláči ho so sebou ako slimák svoj domček a potom sa ešte sťažuje, že má toho priveľa. Na nič nemá čas, lebo venuje pozornosť každej hlúposti. Ničomu poriadne nerozumie, pretože chce rozumieť všetkému. Nevidí malé, lebo je v tieni veľkého. Nepočuje tiché, pretože je ponorený do hluku. Stratil citlivosť na krehkosť človeka, priamočiarosť v hľadaní zmyslu svojej každodennosti a zázračnosť prítomného okamihu, akými bol obdarovaný na počiatku, keď mu bola zverená ešte nepoškvrnená krajina. Nik nemôže všetko vlastniť, všade patriť a všetko ovládať. Nik by ani nemal.“
Po fantasy príbehoch zvyčajne nesiaham. Nepatrí to k žánrom, ktoré vyhľadávam a ktoré by tvorili časť mojej knižnice. Aj keď v podstate časť našej knižnice tvoria, lebo scifi a fantasy je manželova parketa. Po diele s názvom Chekutanga z dielne Kumran.sk som ale siahla. V minulosti som čítala na veľké odporúčanie od autora s menom Vladimír Štefanič knihu Pustovník a prekvapila ma. Naozaj. Takže som išla do toho s pocitom, že to bude dobré. A ono aj bolo. Podľa mňa viac než dobré. Nebolo to len príbehom, ktorý si ma pomaly vtiahol do deja, ale nádhernými myšlienkami, ktoré ma naozaj duchovne obohatili. Vladko Štefanič vniesol do rozprávkového príbehu problémy súčasného života a bytia, ktoré popretkával obohacujúcimi myšlienkami.
„Povedať pravdu milovanému človeku nie je vždy jednoduché. Vzťahy sú dosť zložité i bez napomínania, bez hľadania chýb alebo spomínania na staré krivdy. ... Je však lepšie, keď pravda je súčasťou žičlivosti a nie výčitiek. Keď je povedaná v láske a nie v hneve. Veď ona je ako všetko ostatné na zemi. Dobrá, keď je vyslovená v správnom čase a s dobrým úmyslom. Zlá, keď ňou človek ponižuje, akoby bola mečom, alebo sa ňou vysmieva, ako keby bola štítom. Pravda a človek sú ako voda a kvet. Keď je vody akurát, kvety ožívajú a kvitnú. Keď je však vody priveľa, hnijú. Kto chce pestovať kvety, potrebuje citlivosť, aby mali vody vždy akurát. A ten, čo poučuje v pravde, potrebuje istú citlivosť.“
Človek musí mať veľa múdra v sebe, aby dokázal takéto slová dať na papier. Aby dokázal postupne sformulovať vetu s takými silnými myšlienkami. Ja by som to nedokázala. Musím taktiež povedať, že autora veľmi obdivujem, pretože toľko nádherných myšlienok poprepletať s fantasy dejom, ktorý vám príde ako skutočný, je umenie. Máte pocit, že ho žijete.
Mňa najviac obohatil vzťah hlavnej hrdinky menom Chekutanga a jej tigra, ktorá dostala dar, zázračnosť, pri ktorej mala pocit, že stráca slobodu a ona tento "náhodný" dar vôbec nechce, nestála oň. No ona na to nie je sama, ku svojmu daru dostáva aj tigra menom Mubatsiri, ktorý ju sprevádza a ktorého by si prial asi každý. Pomáha jej rozlišovať to, čo je správne, čo je nesprávne. Ďalej jej pomáha utvrdzovať hodnoty v živote, a to čo je podstatné a čo podstatné nie je.
"Skutočné dobro vychádza zo srdca, nie z rozumu. Nešpekuluje. Neobchoduje. Nakalkuluje. Nepremýšľa, ale koná vždy, keď je to potrebné."
Každý z nás by si želal takého tigra vedľa seba. Jednoduchého, žijúceho pre prítomný okamih, plného múdrosti, žičlivosti a poskytujúceho ochranu. A my ho máme, je ním Boh. Dostali sme ho. Tiež v „náhodnom dare“ počas krstu. Nemusíme ho ani hľadať. Je v každom prítomnom okamihu.
Tento príbeh mi ukázal, že každý z nás má pri sebe svojho Mubatsiriho, stačí mu len otvoriť srdce a počúvať ho. A počúvame ho? Nie sme občas ako Chekutanga, ktorá dostala túto zázračnosť, ale občas s ňou bojuje a nechce, aby je vzala slobodu, o ktorej si myslí, že o ňu prišla? A naozaj o ňu prišla, alebo naopak, konečne slobodu dostala?
„Dar, ktorý si dostala, ťa urobí skutočne slobodnou. Lebo nie ty, ale ten muž bol otrokom, o akom si pred chvíľou rozprávala, lebo vpustil do svojho života zlo! Pamätaj, kto hľadá dobro, oslobodzuje svoju dušu, kto však hľadá zlo, ten svoju dušu zotročuje.“
Chekutanga mi neprišiel len ako príbeh, ale mi to skôr prišlo ako ukážka spojitosti človeka s Bohom, kedy človek všemožne hľadá slobodu, ktorú si však predstavuje inak. Avšak v tomto vzťahu mu Boh našepkáva, čo sloboda skutočne je, čo je dobro, kedy bude naozaj šťastný a čo ho dokáže napĺňať. Človek aj tak bude vo svojich obrazoch hľadať niečo iné. Niečo, na čo chce prísť sám. Za pomoci tohto príbehu som si viac všímala, čo sa mi snaží Boh v našom vzťahu povedať, ako ho viac počúvať. Uvedomila som si, že to nie je len to, čo mám naučené. Nie je to len boj myšlienok, kedy rozmýšľam či to je správne alebo nesprávne.
Dej príbehu bol plný zvratov a aj viacerých postáv, kedy mal človek pocit, že sa stráca. Ale nebolo to tak. Každý jeden hrdina v knihe má svoj silný príbeh, ktorý dodal celej rozprávke jedinečnosť. Koniec príbehu ostal otvorený, pripravený na jeho ďalšie pokračovanie a ja sa už neviem dočkať, kedy sa opäť do príbehu o Chekutange ponorím. Skúste to aj vy.
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com
