Ešte minulého roku som sa ako čerstvý absolvent právnickej fakulty pokúšal nájsť miesto koncipienta v niekoľkých advokátskych kanceláriách v Košiciach. Rozposlal som množstvo žiadostí a bol som rád, ak mi odpísali v priemere asi na každú desiatu. Ešte radšej som bol, ak ma v odpovedi pozvali aj na pracovný pohovor, no to bolo skôr výnimkou ako pravidlom - o tom by sa dal napísať minimálne jeden ďalší blog. Keďže nie som Košičan, pochopiteľne som za týmito vstupnými pohovormi musel vycestovať. Pohovory za týždeň boli konkrétne tri a cesta na každý z nich bola približne 50 km tam a 50 km späť domov. Dohromady som precestoval zhruba 300 km vlakom, čo ma ako držiteľa zľavovej karty stálo dokopy 9 €.
Zo začiatku som si túto zľavu ani nechcel uplatniť, keď som si predstavil tie rady na našom spoluobčanmi neustále okupovanom pracovisku Úradu práce a papierovačky s tým spojené, no ako nezamestnaný absolvent, ktorý je do veku 25 rokov podporovaný od štátu sumou 0 € (slovom nula euro) mesačne, som si povedal, že aj tieto peniaze sa mi určite zídu. Na pracovisku UPSVaR som si vyžiadal potrebný formulár „Náhrada časti cestovných výdavkov, ktoré súvisia s absolvovaním vstupného pohovoru alebo výberového konania u zamestnávateľa" s tým, že som vopred nahlásil kde a kedy idem na pohovor, s tým, že som si toto tlačivo ešte doma musel dvakrát prefotiť, s tým, že ma pani na úrade upozornila, že musím doniesť všetky cestovné lístky, skopírovanú kartičku z banky s číslom účtu, na ktorý chcem náhradu previesť a takisto skopírovanú zľavovú kartičku od železničnej spoločnosti. Cestovné lístky som si uschoval, na pracovných pohovoroch som potencionálnych zamestnancov pootravoval a tí mi všetky formuláre vyplnili a tak som sa so všetkými potrebnými papiermi vybral na úrad. tam mi pani všetko skontrolovala, dala do počítača a za pár týždňov mi spomínaných 9 € skutočne na účte nabehlo.
Jedného krásneho rána ma však zobudil telefonát z úradu, že dodatočne sa zistilo, že na náhradu cestovných nákladov nemám nárok, pretože aj keď mi štát uhradil 9 €, jednotlivá moja „pracovná cesta" nepresiahla náklady 3.32 €, čiže kvôli 32 centom som nespĺňal zákonnú podmienku. Ďalej mi bolo povedané, že tieto peniaze musím vrátiť štátnej pokladnici (pretože som si dovolil pri kúpe cestovného lístka na základe svojej zľavovej kartičky uplatniť 40 % zľavu, čím som 40 % z ceny lístka ušetril aj štátu na náhradách), pretože ak tak neurobím pochopiteľne mi budú hroziť sankcie... Tie peniaze som samozrejme štátnej pokladnici poslal (nechel som totiž za tento hrdelný zločin stráviť najlepśie roky života „v chládku" :) ) a pevne som dúfal, že s nimi účelne naloží. Takto náš milovaný štát podporuje ľudí, ktorí si sami, bez akejkoľvek pomoci celého UPSVaRu za celý ten čas, hľadajú prácu a cestujú na pracovné pohovory aj desiatky kilometrov. Byrokraciou, neschopnosťou, administratívnou šikanou a zbytočnými a na hlavu postavenými normami.
