Toto je azda môj vôbec prvý blog, aký som kedy napísal, netuším ako sa taký blog píše, ale známi mi hovorili, že sa vlastne jedná o akýsi názor na nejakú tému alebo problematiku.
Chcem sa teda vyjadriť na tému slobody slova a prejavu, či už v živote osobnom alebo pracovnom, aj keď priznám sa, že lepšie sa mi bude písať o názoroch v práci.
Zo školy som vyšiel už dosť dávno a neviem či našťastie alebo na nešťastie sa mi hneď po skončení štúdia podarilo zamestnať. Táto skutočnosť trvá už vyše deväť rokov nepretržite bez prestávky, čiže treba chápať, že som nebol ešte vôbec nikdy na úrade práce a ani neviem, aký je postup, no zrejme čoskoro to zistím...
Počas môjho pracovného života som vystriedal iba troch zamestnávateľov a iba ťažko povedať, kde bolo lepšie, ale o tom písať určite nechcem. Som frustrovaný z toho, ako každý všade hovorí, aby sme sa nebáli vyjadriť svoje pocity, dojmy, nápady, nech už sú akékoľvek. Ale je to naozaj tak? Naozaj si môžeme v dnešnej demokracii vyjadriť svoje názory?
U súčasného zamestnávateľa ten pocit rozhodne nemám - poznáte to, nekonečné tlaky, stresy z deathline-ov, zlá kvalita práce, neustála fluktuácia ľudí, všetky tieto faktory, či už vedome alebo nie, ovplyvňujú stáleho zamestnanca. Vo vedení samý zahraničný týpek, ktorý na pohľad niekedy ani nepôsobí ako manažér, takmer nikdy ho nevidieť a ktorý takmer nikdy nič nerieši...Takmer. Jeho prítomnosť si všimnete až vtedy, keď sa niečo (ako sa po slovensky povie) poserie.
V pondelok zvolaný meeting, na ktorom vám povedia, že by sme nemali nadčasovať, pretože je to pre firmu nákladné, v utorok vám na ďalšom meetingu oznámia, že je práce veľmi veľa a jediné, čo pomôže sú nadčasy. Nebolo by na tom možno nič neobvyklé, keby takýto jav netrval zhruba dva roky. Začiatkom fiškálneho roka vám povedia, že biznis sa bude hýbať pozitívnym smerom, 10% nárast zmlúv a podobné "blaa blaa blaa". Každý normálny človek si medzi riadkami prečíta, že to pre vás znamená viac práce. Ale pýtam sa, ako môže fungovať biznis, keď nie je stanovený aj nejaký ten personálny plán? Nemalo by sa rozmýšľať aj nad potrebou nových ľudí, navýšením kapacít? Nie, nikto nič nerieši. A keď sa spomínané biznis plány začnú prejavovať na objeme práce, všetci sa tvária akoby sa nič nedialo, máme predsa dostatočný počet pracovníkov na procesovanie. Rozumieť pod tým treba samozrejme nekonečné nadčasy, pracovné víkendy a žiadny osobný život. Každý normálny a šikovný človek dá radšej výpoveď, aby už ďalej nemusel znášať neustále ťahanice po meetingoch, na ktorých sa dokopy aj tak nič nedozviete, pretože šéf chce od vás viac práce, vy chcete viac voľna, takže v konečnom dôsledku sa len medzi sebou naťahujete. Výpoveď je riešením pre nespokojného, avšak problémom pre tých, ktorí zostávajú. Otázka, prečo si firma necháva častokrát prekĺznuť kvalifikovaných ľudí pomedzi prsty ako piesok, je tabu. Osobne patrím k tým ľuďom, čo chcú všetko vyriešiť a nájsť kompromis pre dosiahnutie spokojnosti oboch strán. Zistil som, že táto matematická rovnica nemá také jednoduché riešenie, ako sa na prvý pohľad zdá. Darmo, pach peňazí je silnejší, než ľudské pudy.
Takže riešením bohov z Olympu nie je rýchla náhrada, ale ešte viac pracovných popoludní, víkendov a sviatkov.
Keď zrazu po polroku "ne-víkendov" poviete STAČILO, stávate sa nepriateľom štátu a začnete vlastnými nohami vysávať koberčeky kancelárií jednotlivých manažérov. Zamestnávateľ proste nemá rád slovíčka začínajúce zápornými predponami.
Kam tým smerujem? pýtam sa: naozaj sme tu všetci ovce, bábky na špagátiku a necháme si skákať po hlavách od tých, čo každý druhý týždeň chodia na dovolenku na Seychelly? Robiť zo seba handry na utieranie problémov? Existuje v dnešnom uponáhľanom svete vôbec nejaký štandard? Alebo to už bude len horšie? Na túto otázku zatiaľ odpoveď nepoznám, no ak niekto z vás má nejaké riešenie, sem s tým, rád ho uvítam.
