A prečo nie?!

Je síce pravda, že s touto myšlienkou som sa pohrávala už dávnejšie, ale moje druhé ustráchané "ja" ju hneď zavrhlo. Veď koho už len zaujíma môj názor? Mám vôbec silu a chuť konfrontovať sa s niekým, kto s ním nesúhlasí? Prečo by niekto chcel čítať o veciach, ktoré ma potešili, zarmútili, zaskočili či oslovili?Potom som sa však na to pozrela aj z druhej strany - a prečo nie?!Tak tu ma teda máte! Keď už si ma vaša rodina tak nanútene adoptovala, bolo by slušné sa predstaviť.Taaakže: - volám sa Lenka Romančíková - pracujem so starými ľudmi, ako i telesne a mentálne postihnutými - ako decko som sa najradšej šplhávala po stromoch a hrala s chalanmi futbal - dokážem si trafiť bedmintonovým košíkom do otvoreného oka (radím radšej neskúšať :-) - nikdy v kabelke nenosím pracie prášky, gély ani aviváže ( informácia pre tých, ktorí by sa ma chceli spýtať, či je sveter mojej kamarátky nový...)- milujem: - veci a budovy dýchajúce históriou - letný večerný vzduch - hranolky, čokoládu a marcipán - historické filmy a filmy s bojovým umením - nadovšetko si vážim: - priateľstvo, dôveru, úprimnosť - som veriaca a to sa určite odrazí aj v mojich príspevkoch, takže radím tým, ktorých slovo Boh irituje, aby sa môjmu blogu radšej vyhýbali! Tak, to bolo pár vecí o mne... Poviete si - nič výnimočné, úplne bežné (až na ten bedmintonový košík ;-). Ja naozaj nie som nejako špeciálne výnimočná, nevytŕčam z radu, ale moja práca výnimočná je.Pracujem s ľuďmi, ktorí si v živote zažili svoje.- niektorí tvrdo pracovali celý život a nakoniec im ostalo sotva na živobytie- niektorí sú od narodenia telesne postihnutí a okrem ich zdravotného stavu ich trápili aj sústavné neodbytné pohľady a šepkanie si ostatných - niektorí zbožňujú svoju rodinu, ktorá sa ich pri prvej príležitosti kvôli ich mentálnemu postihu vzdala.... Každá práca s ľuďmi, chorými či zdravými dá zabrať. Ale mne sa to všetko krásne kompenzuje. Neviem si predstaviť, kde inde by som sa toľko nasmiala. Tu je pár príkladov z "babičkinej truhlice":- keď sa konečne oteplilo, nahodila som šaty a poďho pracovať. Pani A. sa na mňa zadívala a pýta sa:"A ty ešte beháš v nočnej košeli?"- pani Š. som zobrala na vozíku na vychádzku. Stretli sme jej známu a tá sa jej pýta:"A kto Vás to vezie?" "To je moja kamarátka z detstva" - odpovedala Š. pohotovo. (na to, že mi ťahá na osemdesiatku vyzerám celkom dobre, no nie :-)- pani A. bola od rána veľmi nekľudná, stále sa pokúšala vstávať z vozíka a dožadovala sa odchodu, lebo zmešká. Pýtam sa jej:"A kam sa ponáhľate?" "Do školy", odvetila mi deväťdesiatročná teta. Keďže z praxe poznáme, že vysvetľovať jej, že už sedemdesiatpäť rokov do školy chodiť nemusí nemá význam, ukľudňovala som ju:"Dnes sú jarné prázdniny, do školy sa ide až v pondelok." Zvyšok dňa už pani A. sedela pokojne.- pani K.sa zas dožadovala odchodu domov, lebo ešte nenavarila svojím "malým deťom" (najmladší syn má okolo päťdesiatky). Upokojovali sme ju, že von nemôže ísť, lebo je všetko zamrznuté a dolámala by sa. Teta sa na nás rozhorčene pozrela:"A čo si myslíte, že tu budem ťahať šestnástku?"- pani T., ktorá si tiež myslela, že je v práci, hovorí mojej kolegyni:"Pani učiteľka, beriem si týždeň dovolenky,táto práca ma veľmi unavuje." - máme aj jednu klientku, ktorá je hlucho-nemo-slepá. Jedno ráno som sa pýtala pani F. ako sa vyspala. "Jój, veru zle. Tá nemá celú noc vykríkala." (zázrak, no nie? :-)A takýchto príbehov je oveľa, oveľa viac... Tak teda, teším sa, že môžem byť tu medzi vami a dúfam, že budeme spolu dobre vychádzať!