- Slová mladej študentky, ktorá prišla k nám do zariadenia robiť prieskum na diplomovku. Nebola som prekvapená, pretože som už dlhšie pozorovala, že ľudia si držia od našich starkých, ale i od seniorov všeobecne určitý odstup. Keď som nad tým premýšľala, spomenula som si na svoje začiatky - na neskutočne prísne oči, tvrdý výraz tváre, zvráskavenú fľakatú kožu na mozoľnatých rukách...Nebol to strach, čo som cítila, ale rešpekt. Rešpekt voči ľuďom, ktorí si v živote už toho toľko zažili. Prežili hrôzy vojny, pocítili hlad a biedu, mráz sa im zarezával až do kostí, keď behali bosí po snehu... Odmalička boli zvyknutí na tvrdú prácu, naučili sa, že nič nedostanú zadarmo. Takto to išlo s nimi po celý život. Dedičstvo predkov odovzdávali ďalším generáciám. Ľudia, ktorí sa úprimne tešili z každého, akokoľvek skromného jedla na ich stole a ďakovali Bohu za ďalší deň bez hladu, sa zo všetkých síl snažili vychovať zo svojich detí slušných ľudí.Práce, však bolo neúrekom, nebolo toľko času (ako teraz) venovať sa rodine, a tak sa deti častokrát formovali hlavne pod vplyvom spoločnosti. Ani nevedeli ako a jedného dňa im s hnevom vykričali, kedy už konečne zomrú... Áno, netrvalo dlho a prišla som na to, že to tajomné a zarážajúco pôsobivé, čo majú v očiach nie je zlosť, ale bolesť. Vryla sa tam po všetkých ranách od ľudí, na ktorých im záležalo. Postupom času s pocitom absolútnej bezvýznamnosti a nepotrebnosti sa úsmev na ich tvárach objavoval čoraz sporadickejšie. Naučili sa už nečakať od života nič dobré, aby sa obrnili voči ďalším zraneniam. Preto som vďačná za každý ich úsmev, pretože viem, koľko síl ich stojí. Znovu sa učia nebáť sa dôverovať ľuďom okolo seba, pomaly sa učia opäť tešiť zo života, milovať, byť vďační... Nebojme sa starých ľudí, nech pôsobia akokoľvek prísno, nebojme sa dať im pocítiť, že sú stále pre nás dôležití a potrební. Na začiatok netreba veľa, možno ich stačí len pozdraviť. Neodignorovať ich prítomnosť, prejaviť potrebnú úctu. Možno sa neskôr k tomu pridá pár slov a ani neviete ako, a zo zamračenej starenky sa vykľuje veselá kopa, ktorá vám dáva tipy na nedeľný koláč a rozpráva historky z mladosti, ktoré sú na popukanie...Naozaj netreba veľa, stačí v nich len oživiť nádej a vieru v dobro človeka, a to predsa môže každý z nás...
