Sonička sa narodila s Downovým syndrómom. O jej biologických rodičoch nevieme nič, pretože sa jej hneď vzdali a len tak ju niekde "pohodili". Rozprávalo sa, že k adoptívnym rodičom sa dostala nie ako ich dobrovoľný výber, ale ako prostriedok na "umravnenie" adoptívnej matky. Nech už to bolo akokoľvek, faktom zostáva, že jej výchovy sa chopili naozaj zodpovedne a zo Soničky vyrástla šikovná mladá dáma.K nám do zariadenia prišla ako 48 ročná, keď jej zomrela mama.Ľudia s Downovým syndrómom mávajú okrem zjavných vonkajších znakov a niekoľkých zdravotných problémov aj znížené IQ. Samozrejme tak, ako aj u zdravých ľudí, jeho hodnoty sa u rôznych ľudí líšia. Stretnete downíka, ktorý nikdy nechodil do školy a nevie zrozumiteľne rozprávať, ale aj takého, ktorý svojou šikovnosťou zatieni aj vás.Soňa bola ten druhý prípad - vedela čítať aj písať, svojou bezchybnou rečou nám rozprávala rôzne príbehy a básničky, dokonca sama skladala krátke rýmy.(Dôležité je podotknúť, že downik s akokoľvek vysokým IQ je vzdelávateľný! Síce vyžaduje viac trpezlivosti a vytrvalosti, ale správnym prístupom a výchovným pôsobením určite dosiahnete zlepšenie akéhokoľvek stavu!)Sonku si od začiatku všetci obľúbili. Predstavte si večne usmiatu žienku, milú a neskutočne vnímavú. Nepotrebovala, aby ste jej niečo vraveli, či očividne zmenili náladu, aj bez toho hneď vycítila, že vás niečo trápi a nežne vás pohladila či objala. Na objatia veru nebola skúpa. Obdarila ním každého, kto jej prejavil aspom trochu náklonnosti, nezáležalo na tom, či to bol jej dlhoročný znamy alebo úplne cudzí človek. Kamarátka, lekár či kaderníčka - objala každého, od koho cítila spom štipku prijatia.Ja som s touto výnimočnou dámou strávila jej posledné štyri roky u nás, za ktoré som veľmi vďačná. Každé pracovné ráno som ju budievala. Ešte ani nemala poriadne otvorené oči a už sa na mňa usmievala. Potom sme sa umyli, obliekli, samozrejme nesmeli chýbyť gorálky či iná bižutéria, rúž a voňavka.Po čase sme rúž zamenili za balzam, ale to vôbec neubralo faktu, že zo Sonky bola vždy a za každých okolností elegantná dáma.Po rannej hygiene nasledovali raňajky a po nich horsa do práce. Bavilo ju vyšívanie a štrikovanie, s ručnými prácami mala zábavu na celý rok - čo jeden deň vyšila, na druhý vypárala a takto začínala stále odznova, až kým to nebolo urobené perfektne (alebo na obrúsku neostala diera).Bola ako každá jedna z nás. Mala obyčajné sny a túžby - chcela sa vydať, mať rodinu, deti...(každé fašiangy chcela byť prezlečená za nevestu).Bála sa búrky a neznášala injekcie.Ku šťastiu nepotrebovala veľa, stačila jej denná dávka lásky, ktorú ,ale, vrátila tisícnásobne. Nikdy sa nepretvarovala, svoje emócie navonok vyjadrovala presne tak, ako ich cítila vo vnútri. Všetci sme sa mali od nej čo učiť...Ak mala niekoho rada, nebála sa mu to povedať (jazyk mnohých z nás často zväzuje strach či určité zábrany). Určite si dokážete predstaviť, ako dobre človeku padli jej slová:"Ja ťa tak ľúbim, ako malé decko." Za nimi nasledovalo, samozrejme, objatie. Jednoducho pohladenie pre dušu...Aj keď sme vedeli, že Soňa má na downíka už veľmi vysoký vek (62), nikoho z nás ani nenapadlo, že by tu zrazu nemala byť, že by sa jej mohlo niečo stať...V ten deň, konkrétne to bol piatok, som mala mať dovolenku. Deň predtým som mala štátnice a piatok som si vyhradila na oddych. Niečo ma však stále ťahalo do práce...Keď som ráno prišla k Soničke, bola už hore, ale stále veľmi spavá až malátna, pravú ruku, ktorú mala úplne ľadovú nevedela dobre ovládať a pravý kútik pier mala ovisnutý. Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Úsmev k nej proste patril a obdarila ma ním, aj keď bola po cievnej mozgovej príhode.Bola som s ňou, až kým neprišla záchranka. Oprela si o mňa hlávku a držala ma za ruku... Keď si ju prevzali doktori, viac som ju nevidela...Druhý deň nadránom sa mi o nej snívalo. Videla som ju úplne jasne. Usmiala sa na mňa a cupkala po chodbe smerom preč...V tom sne som mala pocit, že všetko je v poriadku, tak ako má byť...Ráno nám volali z nemocnice, že Sonka o pol šiestej zomrela...Keď mi oznámili, že zomrela, bola som nešťastná a hnevala som sa. Prečo len musela zomrieť, veď ludia bežne prežijú aj 2-3 príhody, tak prečo?! Tento môj žiaľom podmienený vnútorný monológ bol čisto sebecký, dobre som vedela, že pobyt v nemocnici by bol pre ňu utrpením a rovnako aj pripútanosť k invalidnému vozíku, na ktorý by bola s polovicou ochrnutého tela odkázaná.Takto to proste malo byť, tak, ako mi nahováral ten pocit v sne, takto to bolo najlepšie... Odišla rýchlo, tíško, bezbolestne...Ešte sa prišla rozlúčiť a s úsmevom odkráčala v ústrety lepšej budúcnosti...Milá Sonka, spomíname na teba len a len S LÁSKOU!P.S:Ak náhodou čakáte bábätko a lekár vám oznámil, že pravdepodobne bude mať Downov syndróm, prosím, nikdy nikomu nedovoľte, aby vás presvedčil, že ľudia s Downovým syndrómom sú menejcenní, či nehodní toho, aby ste si kvôli nim komplikovali život.Myslím, že mnohí z okolia by vám to chceli nahovoriť, ale uvedomte si, že to všetko sú ľudia, ktorí v živote s downíkom nežili a vôbec ho nepoznajú!Skúste veriť človeku, ktorý vám o nich vie povedať určite viac, človeku, ktorý s nimi trávil 9 hodín denne niekoľko rokov. Skúste veriť mne...Nebudem vás presviedčať, že ich výchova bude ľahká. Nebude! Ale to predsa nie je ani výchova zdravých detí.Určite budú vyžadovať viac vašej trpezlivosti, viac horlivosti a sebazaprenia. Podstatné však, čo budú od vás potrebovať je láska, ochota a milé slovo.Nemôžem vám s istotou povedať nič o ich budúcnosti, ale to, čo viem určite je, že NIKTO NA SVETE VÁS NEBUDE ĽÚBIŤ VIAC!
