Jožko mal od narodenia diagnostikovanú mentálnu retardáciu. Jeho rodičia, ktorí iné deti nemali sa snažili o to, aby sa Jožko čo najviac podobal zdravým deťom. Mama - učiteľka ho učila doma a nepoľavila, až kým nevedel všetko perfektne. Plody jej úsilia boli jasne viditeľné - Jožko vedel prideliť hlavné mestá k štátom na celej zemi (to neviem ani ja!), poznal násobilku, v diktáte mu občas niekde vypadla čiarka, ale tvrdky nikdy nerobil... Okrem toho mal naučené určité frázy a vždy vám odpovedal celou vetou. Tam, kde by iní len mykli plecom, alebo pokrútili hlavou, Jožko povedal:"Neviem odpovedať na túto otázku."Keď mu zomreli rodičia, ktorých nikdy nenazval inak než mamička a tatíček, príbuzní ho dali k nám do zariadenia. Ťahalo mu na 60-tku, ale mentálny vek mal cca 8-11- rokov.Jožko mal svoj svet, ale bol veľmi vnímavý. Niekoľkokrát do týždňa som s ním pracovala na ergoterapii, spolu aj s inými obyvateľmi sme chodili na zmrzlinu, či do cukrárne, počítali sme príklady, písali diktáty...V jeden deň sme čítali Popolušku a pri preberaní obsahu rozprávky sa Jožko zrazu zadíval von oknom. V snahe zistiť, čo ho tak zaujalo, pozrela som sa tam aj ja, ale nič výnimočné som nezbadala. "Jožko, čo tam vidíš?" - spýtala som sa ho. "Dnes je krásny slnečný deň" - odpovedal pohotovo.Mal pravdu... Bože môj, ako to, že som to nezaregistrovala? Čo som vlastne za tým oknom chcela nájsť? Veď to podstatné bolo predsa očividné... Vtedy som si uvedomila, že sa stále za niečím naháňame a popritom si zabúdame všímať podstatné veci okolo nás. Prestávame sa tešiť z maličkostí a ako samozrejmosť berieme aj to, čo samozrejmosťou nie je...Na ľuďoch s mentálnym postihnutím je krásne práve to, že nie sú zaťažení materializmom a tak si vedia vychutnať a tešia sa z vecí, ktoré nám unikajú. Nie sú takí nároční ako my a ku šťastiu im stačí naozaj málo. Stačí vidieť tie rozžiarené očká, keď zbadajú motýľa. Je to úžasný pohľad. Sama som častokrát tak zamyslená, že by som ho asi ani nezaregistovala. Nuž, stále sa máme od nich čo učiť...Žiaľ, nášmu Jožkovi pár mesiacov na to zlyhalo srdce. Zomrel ešte skôr, než ho naložili do sanitky. Aj keď jeho smrť bola pre nás veľkou ranou, ostalo nám tu po ňom posolstvo - zodvihni oči od nepodstatných vecí a pozri sa, aký je krásny deň! Veď to je predsa hlavné - každý deň je novou šancou a novou nádejou.Keď nestratíš vieru v lepšiu budúcnosť, nič nebude brániť tvojim dňom, aby boli prežiarené slnkom...
