Pokračovanie sna

 To jej teraz tĺklo oveľa rýchlejšie. Rytmický zvuk ju však upokojoval. Hľadela von oknom na tmavú oblohu. Sledovala ľudí ponáhľajúcich sa do úkrytu pred dážďovými kvapkami. Toto počasie vôbec nevystihovalo jej pocity ktoré prežívala. Sedela na zadnom sedadle ktoré mala celé pre seba. Niekde za ňou sa viezli jej dva kufríky minulosti a niekde vpredu sa nachádza jej nový život. V kufríkoch toho nemá veľa, iba zopár kresbičiek na ktorých je ona so svojou kreslenou mamičkou a kresleným oteckom, vlastnoručne vyrobený náhrdelník, zázračné kamienky z dvora a svoje spomienky, ktoré tam vložila až naposledy, keď kufríky zatvárala. Sedela tam v najkrajších šatách aké kedy mala. Dostala ich na meniny od otecka, ktorý teraz vpredu pevne drží v rukách jej budúcnosť a usmieva sa. Nevidí mu do tváre, ale určite sa usmieva. Ocko sa vždy usmieva.
 Už sa nevráti. Má jej byť smutno? Všetci sa prišli s ňou rozlúčiť, všetci sa usmievali. A ona plakala, plakala od radosti, plakala pre nevysvetliteľný pocit ktorý sa v nej zrodil. Opúšťa ich. Všetkých a na vždy. A teší sa. Tam kam ide ju už čakajú, ľudia ktorí odteraz pre ňu znamenajú všetko. Všetkým sa ukáže, všetkých si získa. Tak ako si získala otecka a mamičku a oni ju. Splnil sa jej sen. Našla dvere do ich sŕdc, neboli zamknuté.
 Pršať prestalo. Zvuk prestal. Nebolo ho už treba, nahradilo ho jej srdiečko ktoré bilo konečne kľudne. Počúvala už iba zmiešaný šum cesty a motora. Slniečko sa konečne predralo cez oblaky. Príjemne ju hrialo na tvári. Zatvorila oči a myslela na všetky pekné veci ktoré ju čakajú. Na mamičku ktorá ju doma netrpezlivo očakáva, na svoju novú rodinu, na nádhernú postieľku a hviezdy nad ňou, ktoré tam ocko dal ako spomínal. Cítila ako spomalili a zastali. Vystúpila a zabuchla za sebou dvere. Minulosť.