Ochladilo sa.
Už ani vety nepíšem, ale len ťukám skrehnutými prstami do ošúchanej klávesnice.
Smrdia od síri.
Po pár šlukoch z ľahkej cigarety, z ktorej sa cítim skôr ťažko ako povznesene.
No, tak sa muži cítia,
keď opäť sú raz chlapci a zahľadia sa do ženy, čo nemá pochopenie,
pre detské móresy.
Pre život na sídlisku s vybitým zubom a prakom v zadnom vrecku.
Dievčatá sú iné.
Nestoja o povaľača, bez vyhliadok a budúcnosti, zo sídliska niktoša.
Chcú vraj pravú lásku.
Za-hrávajú sa s bábikami, pečú torty z piesku a snívajú o princovi na bielom koni.
Snívajú že,
raz ráno sotva prebudia sa a on pri dverách v jasnej zbroji zvoní.
Neexistujúcom.
Takom, ktorý by im splnil aj to, čo samé ešte ani netušia.
Bude Mikuláša.
Niečo ti chcem dať, nie veľa, nie málo, niečo, čo zahriať by ťa malo viac ako rukavice.
Neviem či vieš.
Tortu upiecť neviem a nie som ani princ, aj keď sa správam ako malý.
Ponúkam ti iba,
teplé zimné večery, čo by nás sťa oheň v kozube, spoločne pri srdci zahrievali.
Keď sa skloníš nad topánku,
neuvidíš nič a síce, prekvapím odzadu. Dám ti bozk na tvoje líce.
