Storočnica

Môj starký - veselý, očarujúci intelektuál zomrel, keď som mala 9 rokov. Moje spomienky naň sú skôr spomienkami mojich blízkych, ktorí ma v živote sprevádzali dlhšie ako on.
Zdedila som po ňom chuť do jedla, postavu - všetci Horákovci sú hrubou kosťou, rodinnú hádanku : ...malô, milô za rajnicou posadenô, do rajnice ďubi, ďubi - chýbajú mu štyri zuby, Kto je to? ( prváčka Lubka), knižnicu s 1700 knihami ...a literárny talent, ktorý som asi premrhala, veselosť a poviedku / modernú rozprávku o Žuvačkovej panenke, lásku k stromom a spôsob voľby na rázcestí.
V slovenských rozprávkach, ktoré za voľačo stoja a ktoré môj starký miloval, prichádza múdry mládenec, alebo dievčina na rázcestie. Z dvoch ciest si volí tú tŕnistú a menej prešľapanú. To rozhodne o všetkom, čo sa deje potom. Jeho rozprávková voľba je symbolom všetkých našich rozhodnutí, čo, ako a prečo volíme.
Viem, že aj mladý dedinský učiteľ Jozef Horák prišiel na rázcestie, kde si zvolil cestu ..a tú neprešľapanú.
Uveril trom láskam - histórii, Banskej Štiavnici a literatúre. Uveril im tak, že ich spojil v jedno. Písal historické romány ( Zlaté mesto, Leteli sokoly nad Javorinou, Smrť kráča k Zlatému mestu...), zozbieral a vyčaril knihy slovenských povestí ( Povesti spod Sitna, Sebechlebskí hudci, Sitnianský vatrár, Zvonárik od sv. Iliju...), písal romány o baníkoch, ktorých bolo v Štiavnici neúrekom ( Šachty, Prípad na bani Joachim, Vysoká pec), ale aj moderné rozprávky pre deti ( Veľké dobrodružstvá malej kolobežky, Sedemtónový Tóno a Žuvačková panenka), životopisné romány ( Pieseň horou šumí alebo Strieborné hlbiny)...
Prečo sa rozhodol vydať po takejto ceste? Prečo volil ako volil? Prečo sa vydal po ceste, na koniec, ktorej nemohol dôjsť? A volil by rovnako, ak by mohol voliť znovu?
Budú mať jeho následovníci rovnakú možnosť?
Verím , že áno.
Jeho dcéra sa stala na začiatku osemdesiatych rokoch minulého storočia detskou lekárkou a špecialistkou vo vtedy nie veľmi prebádanom odbore alergológia a imunológia. Bola prvou detskou alergologičkou na východnom Slovensku. Uzdravila a svojou životnou silou, rovnakou, akú mal a rozdával svojím umením starký, naplnila mnoho detí, aj ich rodičov ( lebo tí trpia často viac ako ich choré ratolesti). Odovzdávanie lásky a duševnej sily ich natoľko vyčerpalo, že obaja odišli skôr, ako chceli. Viem, že im je ľúto, že nás nechali samých na Zemi.
Rovnakú možnosť voľby som dostala aj ja. V dvadsiatom roku života. Ja, ktorá som vtedy nepomyslela na smrť ( s výnimkou jeho), som sa rozhodla stať lekárkou v odbore anestéziológia a intenzívna medicína. Nabrala som si na plecia náklad, ktorý nie je ľahké niesť. Pracujem na mieste, kde smrť a život sa veľmi často podobá, kde sa život a smrť proti sebe búria. Na mieste, kde lekár vlastným telom zadržiava povodeň, zvanú umieranie, kde nastavuje krk, um a vlastnú dušu bolesti, hrôze, poníženiu z nefér prehier, akými umieranie môže byť.
Dnes chápem, že to nie je len umelecký sklon, čo som po starkom zdedila, ale aj spôsob voľby. Vybrať si z dvoch ciest, tú menej prešľapanú. Vybrať si cestu, kde sa ťažko ide, kde sa srdce rozpúšťa ako ľad. Po tejto ceste sa dá kráčať s nádejou, že chodec zmení veci k lepšiemu. Vybrať si cestu, na ktorej chvíľami nemôžete urobiť viac, ako držať chorého a možno priateľa, alebo vlastnú mamu za ruku, hoci túžite mať v ruke meč, ktorým rozbijete uzol choroby a zvíťazíte. Voľba tejto cesty, to je láska, na ktorú nestačíte