Ako sme to nevzdali 2. Kontúzia pľúc.

Asi. Aj tak. Obaja v podmienke, obaja na mol. Nevedeli sa dohodnúť, kto je menej a kto viac. Sadli do auta. Popršané. Cesta. Zákruta. Dom. Strom. Strecha auta v hline. Prvý pohľad vľavo - lenivá riečka. Vpravo - hlava toho druhého. Bledé pery. Pomaly sa otvorili. Zvuk, ktorý z nich vyšiel... neľudský, zmučený. Pocítil aj on. Bolesť v hrudníku. Tlak volantu na hrudnej kosti. Hlboký nádych. Nedokázal to. Bolesť a nemohúcnosť.
Vyrezávali ich z auta ešte polhodinu. Tiaž aj bolesť povolila, vládal dýchať a rozprávať. Sériová zlomenina rebier, pomliaždené pľúca. Ten druhý mal zlomené stehno a v aute kontinuálne kvílil ako ranené zviera. Jemu to vadilo. On sa nemohol nadýchnuť, nemohol plakať.
Previezli ich na úrazovku, kde mu analgetiká priniesli nadzemskú úľavu. Mohol dýchať, nemusel hovoriť, kašľať. Mohol spať a spať. Kvíliaceho operovali, dostal sa na pooperačnú izbu. Jeho tým oslobodili ho od zvukov.
Na druhý deň, otupený, nemohúci, nevnímal, že je zle. Pri kontrolnom CT pľúc sa ukázala celá strana pľúc nevzdušná. Upchané priedušky, tkanivo pľúc nefunkčné. Nevzdušné. Pozliepané, zaliate krvou a tekutinou, čo sa cez porušenú membránu mechúrika dostala do jeho vnútra. Postláčané bublinou vzduchu v pohrudnici. Priedušky aj cievy uzavreté. Prestali vymieňať vzduch. Prestala ich obtekať krv, ktorá by do ľavého srdca prišla nasýtená kyslíkom. Čo s takými pľúcami? Odrezať ? Operovať? Otvoriť mechúrik za mechúrikom?
Aby pľúca plnili svoju funkciu, vymieňali kyslík a kysličník uhličitý potrebujú ( okrem iného) aby efektívne spolupracovali: pľúcny mechúrik (alveolus) naplnený vzduchom s obsahom kyslíka a krv v kapiláre, ktorá ho obteká, aby okysličenú krv odniesla do srdca. Kapilára a stena alveolu tvoria membránu, kde sa plyny vymieňajú. Ak mechúrik( alveolus) nie je naplnený vzduchom, krv odtečie neokysličená a vráti sa do srdca modrá. Takto vzniká pľúcny skrat. Neokysličená ( hádam aj modrá) krv z pravého srdca, ostáva aj po prechode pľúcami nedostatočne nasýtená kyslíkom a taká sa mieša a vracia do ľavého srdca. Z ľavého srdca by sa mala krv ako životodárna rieka rozbehnúť do celého tela a odovzdávať kyslík. Pri kontúzii pľúc nevzdušné pľúca znamenajú obrovský skrat a deficit kyslíka pre organizmus.
Zabi bobra, zachráň strom! Odrež choré pľúca, koniec modrej krvi a šľachty na Slovensku.
Nie. Pľúca a mechúriky treba otvoriť. Nenechať pacienta mrzačiť alebo dusiť sa. Napojiť ho na umelú ventiláciu a pomocou dýchacieho prístroja a špeciálnych režimov umelej ventilácie otvárať upchané, skolabované a zlepené mechúriky. Ďalej bronchoskopom nájsť a trpezlivo odstrániť všetky zrazeniny a hlieny, ktoré upchávajú priedušky. On? Napriek aj vďaka procedúram modrel a dusil sa. A do tých najmenších priedušiek, najbližšie k alveolu, sa bronchoskopom nedá dostať. A tie sú najpodstatnejšie. Načo teda? Prečo to robiť. Ako ? Musí byť niečo iné. Vysokofrekvenčná ventilácia. Iný dýchací prístroj. Kmitaním malých objemov vzduchu, zmenou trvania doby vdychu a výdychu, aj tým, čo sa volá expulzný efekt, uvoľňiť najmenšie a najhlbšie zátky. Chvíľu zružovel, možno ani nie. Lenže chyba lávky, kmitaním sa mnohé už otvorené a očistené priedušky, stále krehké, môžu uzavrieť. Nikdy sa nepodarí na prvýkrát kompletne otvoriť pľúca. Môžeme to robiť dookola. Znova a znova. Zúfať a dúfať. Ventilácia s vysokým tlakom a pretlakom. Do hája, môže roztrhať aj zdravé pľúca. Bronchoskopia, odstrániť mechanickú prekážku - hlien a krv. Pri troche ne/šťastia možno poraniť priedušky alebo odsávaním a podtlakom očistené uzavrieť. Vysokofrekvenčná ventilácia . Vieme, že s hlienmi možno odstrániť aj surfaktant. Trápiť sa. Dookola. Znova. Dúfať a zúfať. Modrý nešťastník bol v umelom spánku a sníval alebo hľadal tmu.
Spal, my sme sa pri ňom striedali. Skúšali, otvárali pľúca. Vymýšľali, diskutovali, dôvodili, občas sa tešili, lietali a občas splietali, občas blúdili, hrešili a občas zničili hlúpym rozhodnutím, čo sme predtým ťažko získali... Trápenie fyzické aj psychické.
Nakoniec sa to podarilo, pľúca sme otvorili. Dýchali.
Zobudil sa. Žije a čelí policajnému vyšetrovaniu.
Situáciu vtedy skomplikovalo to, že on bol pán V. Mladý a na smrť chorý.
Na inej izbe ležal iný - pán V. Meno rovnaké, bez pribuzenského vzťahu. Bol starý a na smrť chorý. Zoznam chorôb na pol strany. Rodina informovaná, že koniec sa blíži.
Volala žena starého pána V., či mu má doniesť šampón na vlasy. Nádej umiera posledná. Len nech ho udržujú, liečia a umývajú, ak treba kraj sveta zájde. Pokúpi, donesie...Ten, kto prebral hovor, myslel že ide o mladého V. a povedal, že áno, že treba a ešte to aj ono... Skôr ako natešená prišla, že hádam sa polepšilo, keď toľko toho treba, starý pán V. umrel. Fíha. Babku treba zastaviť. Nedovolali sme sa.
Pribehla, rozradostená stískala pollitrový šampón a chcela ho vidieť. Ak sa veci ondia, tak sa ondia ďalej. Sestrička sa uisťovala, že či je babka informovaná. Babka, že áno, že hej, veď teraz jej volali. Sestrička si šla overovať aj u lekára, že či babka ozaj, všetko vie. Naďabila na nezorientovaného, že kto, čo a kedy povedal, vedel, že sa telefonovalo, teda vybavené. Vydal pokyn, pusťte ju.
A tak babka so šampónom v ruke, dokráčala k telu v plachte zabalenom, brada podviazaná, oči zatlačené. Chvíľu sa dívala, zastonala, na čelo pobozkala a potom si tíško vody popýtala, nie pohár pre seba, ale lavór, že ho teda, poumýva...
A boli sme to my, komu slzy stiekli po líci.