Dary

Dary z vďačnosti sú príšerná vec. Zvyčajne dostanete veci, o ktoré nestojíte, menia sa lapače prachu alebo skončia v škatuliach a neskôr na smetisku, alebo ich posuniete ďalšiemu nešťastníkovi. Čo s trúbiacim jeleňom v lese, alebo tupo tváriacou sa labuťou v ráme, čo s fialovým cyklaménom na ružovej paname?
Najčastejší dar, aký dostane žena lekárka od vďačného pacienta je vyšívaný obrúsok. Moja stará mama, ktorá vedela vyrábať úžasné výšivky, moja mamka, ktorá ako lekárka bola dečkami zahŕňaná viac ako ja, nazhromaždili peknú zbierku obrúskov, dečiek, vankúšov... Dečkami zásobujem mnohé moje priateľky ( už sú zúfalé) a nezabudnem zdôrazniť, že to je vzácna vec, lebo súvisí so záchranou života.
Dar, ktorý mi vyrazil dych bola dvojmetrová palma v kvetináči, ktorá skončila vo verejnej inštitúcii. Ešte zaujímavejší bol hlinený vláčik s nápisom Coca cola, ktorý na Vianoce roznežnil naše sestričky.
Čajový servis s papagájom na paradajkách, kokosovými orechmi po stranách a zlatým uškom, ktorý som pred darkyňou musela rozbaliť, aby videla moju falošnú radosť, okorenenú pravdivou vetou, to som si fakt, nezaslúžila, vyvoláva nespútanú veselosť okolia.
A predsa mám dar, fotografiu, ktorú nemôžem a nedokážem odložiť a skryť. Dar, ktorý mi pripomína vlastnú bezmocnosť. Dar, ktorý ma opakovane učí pokore. Pri pohľade naň sa mi vracia trpká chuť v ústach. Dar, ktorý ma vyučuje pokore ..a predsa mi nedovolí skláňať hlavu.
Mám ho v práci. V knižnici, vždy keď si vyberám odbornú knihu, dívam sa na fotku čierneho kokršpaniela , rozosmiateho do objektívu ( áno, aj španiel bez ohľadu na smutný výraz, sa vie smiať). Vyberám knihy a vzdychám.
Mladý muž sedel v aute vzadu v strede. Pri náraze do zvodidiel, to bol on, kto sa na ne napichol. Prišiel o jednu nohu a ani druhú sa nepodarilo napriek heroickej operácii zachrániť. Mladý muž mal vzácnu skupinu krvi, rodina pozbierala všetkých známych a takmer celá dedina prišla darovať. Chlapec mal potrhané črevá a infekcia ho hubila a rozožierala. Aj keď väčšinu času prespal v umelom spánku, v jasných chvíľach si prosil fotku svojho psa. S hlavou otočenou k stene, na ktorej visela fotografia, sa díval na svojho miláčika. Do plachty stekali slzy a hlieny. Obaja rodičia skľúčene sediaci pri lôžku. Boli oboznámení s príšernou prognózou syna, držali ho za ruky a rozprávali o tom, čo chcel počuť. O psovi. Čo robí, ako ho čaká, ako pri každom zvonení vyletí pred dom a potom sa sklamane vracia. O Rikim som sa aj ja dozvedela veľa. O tom aký je mrštný, akú bielu srsť má pod papuľkou, ako si zahrabáva kosti u suseda v záhrade, ako odhryzne rozkvitnutým tulipánom hlavičky, ako sa teší na aportovanie, ako v trysku skáče po lese a neúnavne vyhľadáva palicu v rieke...
Mladý muž v sepse, záludná infekcia v bruchu, bezmocné torzo bez nôh, zomrel.
Keď som telefonovala rodičom o jeho konci, tak otec mi s kľudom povedal, že oni to už vedia. Riki začal pred desiatimi minútami srdcervúco zavýjať. Nikdy to nerobil, nikdy to nepočuli. Pochopili.
- Manželka leží pri ňom na zemi, tíši ho ako dieťa. Hladká ho a spolu plačú za synom.
O dva dni mi rodičia dali do daru fotku psa. Ako spomienku na muža a jeho psa.
Rozosmiaty kokršpaniel mi pripomína, že nič nie je čierne, alebo biele. Psy aj ľudia sú milovaní a milujúci. Vedia sa smiať a plakať.