Dodržujte zemskú príťažlivosť

 ľudia si myslia, že pri dnešných liekoch a prístrojoch pacienti odísť nemôžu, ale keď máte trošku šťastia, niet nič ľahšieho, dnes sa končí na také jednoduché veci, ako je chôdza, seriózne kráčate po ulici, nejaký ožratý blázon vám zdemoluje hlavu predným blatníkom, alebo sa nevinne pozeráte, ako sused píli drevo na cirkulári, zle upevnený kotúč vyletí a prereže vás od pása hore, pri trochu fantázie vyzeráte ako ypsilon, pohádate sa s manželom, poreže vás, vaše dieťa, vášho otca a vás dopichá, alebo leziete na strom zavesiť búdku pre vtáky, vzlietnete a už nikdy sa z toho nepreberiete, najjednoduchšie sa je opiť, potom máte z toho pekný zážitok, ani to veľmi nebolí, natrieskajte sa slaniny a praskne vám žlčník, celé brucho sa vám rozpadne na neuveriteľnú čiernu dieru, alebo sa potknete a namiesto na zadok, spadnete na konferenčný stolík a jeho sklo prepichne všetko, čo sa v hrudníku prepichnúť dá, alebo vás to omrzí a namiesto whisky vypijete riedidlo, je veľmi veľa osvedčených prostriedkov, ako sa stať Bielym trpaslíkom, prečo nik nepochopí, že čas smrti, tisícinu konca máme zakódovanú geneticky, že zázraky a šťastné zachránenia sú presné determinované, ale my nie, celý život sme frustrovaní, lezieme na stále vyššie poschodia, čítame tisícky myšlienok, aby nás inšpirovali, potom povieme jediné slovo, vetu, zdanlivo nekonštruktívne, kvôli ktorému má naša existencia zmysel, či tak nejako, koľko nás stojí námahy tváriť sa dôležito, už Demokritos tvrdil, že všetko čo existuje, je plodom náhody a nutnosti, vedel, že ak niečo má zmysel, tak to nie sme my, ale čosi totálne debilné, bože, všetci odchádzame tak, že sa nám udusí mozog, z tej, alebo inej príčiny, ak sa nedusí úplne, tak je to horšie, lebo to čo je potom, má s človekom spoločné len telo, ba ani troska to nie je, život je nekonečný sen, ktorý sa nikdy neuskutoční, pozerám sa denne na tých nedodusených mŕtvo narodených úbožiakov, na ktorých sa vykonávajú heroické výkony a vyšetrenia, monitoringy a krkolomné liečby, až sa dopracujeme k majstrovskému nezasahovaniu, lebo sa nám pokazí nejaký debilný filter miniatúrnych rozmerov, na zháňanie ktorého nemáme náladu, peniaze, ale musíme mať energiu, keď sa zoženie, tak šéf ešte tri dne slintá, kým začne normálne hovoriť, ako pozostatok vnucovania sa sponzorom, mŕtvo narodený úbožiak medzitým urobí jediné, čo môže, uvoľní miesto inému, my sme morálne pripravení tešiť sa z práce, do prípadu sa pustíme s nepoučiteľným množstvom elánu a nasadenia, bojujeme ako lev, možno ako svorka levov, aspoň stokrát mu zabránime umrieť, ak sa to náhodou skončí víťazstvom, ťapkáme sa po pleci dovtedy, kým nezistíme, že to nie je len únava, čo nás zožiera, ale rozčarovanie, lebo je naivné myslieť si, že medicína má obrovské možnosti, nemáme nič, len nezmyselnú vieru, že naša hlava je plná vedomostí, o ktorých sa často dozvieme, že je to balast, moderná tantalógia tvrdí, že prvou úlohou lekára je rozbíjať mýtus o víťazstve nad chorobou, naopak máme ľudí učiť umierať bez psychických problémov, aj ten chlap nemal problémy, čo ho chceli operovať kvôli žalúdočnému vredu, zatiaľ mu šťavy z pankreasu rozožrali črevá, už keď ho položili na operačný stôl, bol dávno mŕtvy, hoci sa so mnou veselo bavil o počasí, brucho bolo plné krvi, trpezlivo som sa dusila strachom, aby som mala jasnú hlavu, aby sa v rozhodujúcej chvíli nezlomilo nejaké relé v mojom mozgu, aby som neurobila nejakú koninu, bože, z blbého pádu sa nám podarilo urobiť let, dodnes veríme, že sme sa pohybovali v džungli, dokonca pokazili jej zákony tak, že sa musela prispôsobiť, netušila som, že v tej chvíli vezú do nemocnice dieťa, čo sa rozhodlo stať pokladníčkou, pohltalo mince, pár mu ich uviazlo tak nešťastne, že zablokovali dostatočný prístup vzduchu do priedušnice, z výšin, kde som sa vznášala predchnutá opojnou radosťou a zadosťučinením, že ten chlap prežil, ma fakt s deckom – pokladníčkou nielen zaskočil, ale moja rodná sestra panika ma pohltila, priplazila som sa so zvyškami síl a rozvahy k belasej kôpke, zvíjajúcej sa s chrčiacej, okolo stáli asi štyria ľudia, bezradnejší ako žaby pred pytónom, vyvaľovali oči na mňa a sestru, ktorú som poslala po súrny liek, dieťa sa v predsmrtných kŕčoch zvíjalo a krútilo, nik mi ho nepomohol pridržať, aby som sa mu dostala do úst a vytiahla tie prekliate mince, nikto iný sa ho nedotkol, ani mňa a jeho, keď sme doň zapichli ihlu, prehlo sa do oblúka, na vrchole bolo belasé bruško, vyvracalo mince a hlieny, žlč a ešte čosi, zružovelo a vrieskalo ako pavián, ale noc sa nekončila, lebo tu sa nič nekončí, tu je len trápny bod, svorník, okolo ktorého sa krúti môj súkromný vesmír, nielen môj, možno som to ináč mala vziať do rúk, stať sa, čo ja viem, napríklad zločincom, aby spojenie smrť je mojím remeslom, malo tú správnu farbu významu, aspoň by som sa nemusela trápiť nad tým, ako povedať roztrasený indivíduám, že ich blízky je na druhej strane, kde kto teraz hlása návrat k prírode, lebo len tam sa možno očistiť, niet nič smiešnejšie, človek človeku robí špinavosť, lebo má svoj veľký vzor v prírode, to je najväčšie svinstvo, že sa príroda skrýva za nevyhnutnosť a náhodu, chvíľu som si posedela pri akváriu, dívala sa na moje rybky, plávali hore-dolu, nevšímajúc si alarmy a zvuky respirátorov, sú to najčestnejšie akvárijné rybky, aké som poznala, v zime vydržali v mojej nevykúrenej izbe teplotou 14 stupňov, aby potom nezmyselne umreli, keď im Alena vypila kyslík, lebo prihlasno buble, možno nikdy nepreskočím cez horiace obruče, možno vyschnem, ale pamäť mi nevymažú, je to najčudnejší zákon, aký poznám, mám právo iba bojovať, vzdať sa nesmiem, po tom všetkom chcú, aby to, čo napíšem bolo komunikatívne, chcú to postpubertálni literárni proroci, ako aj tí traja, ktorých vlastná samoľúbosť vyniesla tak vysoko, že ozónovú dieru podľa mňa, nezapríčinili freóny, ale oni, vyžívajú sa v intelektuálnych sentenciách, ako chytil som dobrý pocit, keď to čítam, viem, že je to grc, podobné prázdne hlúby, chcela by som ich vidieť, ako dýchajú do pacienta, ktorému hriadeľ motora prerazil tvár, takže tam mali krvavý maglajz miesto nosa a úst, alebo keby ich starobylý cirhotik, ktorý stretá vo svojich delíriách dinosaurov, ovracal litrami krvi, možno by konečne pochopili čo grc je a čo nie je, aj keď hovorím o dvoch rozdielnych veciach, trochu by zredukovali svoju vyšinutú blahosklonnosť, ako tí poondení predstavitelia literárneho diania, ktorých som sa opýtala, čo je to Tichá voda, gúľali očami a lapali po vzduchu, nemať trochu vychovania, hneď by som ich zresuscitovala, vraj som zúfalo stratila kontakt, moja klonovaná cytoplazma smútku, my nedovolí sa trápiť nad tým, ktoré slovo, ku ktorému ľahne, zožierať sa pre nový obraz, vstupovať medzi disharmonické prúdy pamäti, srdca a reality, čerpať sily od svojich žobrákov, zachádzať sa šťastím nad novou básňou, plakať s mojím kráľom, aspoň môj modrý spievajúci pes je zbavený rozhodovania v otázkach života, asi preto, že je filozoficky založený a nevyrástol uprostred rodiny