Jana sa začala báť, veľmi báť. Nedokázala vyjsť z domu a vyniesť smeti. Nedokázala ísť sama dolu schodmi do pivnice. Nedokázala nasadnúť na autobus. Bála sa ísť do práce, bála sa byť sama v kancelárii. Bála sa povedať, že sa veľmi bojí...
Začalo to nenápadným problémom, bolesti krížov. Ako vyšetrovali, tak vyšetrovali, všelijaké lieky predpísali, bolelo to ďalej a nič poriadne nezistili. Degeneratívne zmeny, tak na lístok napísali. Ak, chcela voľačo urobiť, liekov sa nahltala, zaťala zuby a vydržala. Lenže lieky prestávali účinkovať. Dostala ďalšie a silnejšie. Aj by rada niečo robila, ale tentoraz bola taká ospalá, že sa jej nechcelo, alebo slabá a jednoducho nevládala vstať. Ak sa aj pozviechala a odhodlala ísť niekam, k zastávke a do autobusu to trvalo strašne dlho. Nestihla dôjsť . Neraz sa obrátila a „predlhú" cestu domov absolvovala s pocitom, že vyliezla na Nanga Parbat.
Ak, sa aj voľajako sa odviezla do práce, sedela za stolom a civela na kôpku papierov. Nemala v sebe energiu, ktorá by bežné pracovné úkony zdolala. Mala pocit, že je to Syzifovský údel, na ktorý nikde niet recept.
Ľudia okolo nej ju ľutovali. Potom začudovane vzdychali, že to nie je ona. Keď museli je pracovnú náplň spraviť oni, zazerali. Potom sa okolo nej začali trúsiť reči... a ona prestala chodiť do práce. A začala sa báť.
Keď k nej zavolali príbuzní lekára, nahnevaní na celý svet, že obyčajné kríže nedokáže nikto liečiť, sedela - čupela schúlená v kúte izby pri posteli . Schovávala sa pod dekou, triasla a nechcela odtiaľ vyliezť.
Lekár prezrel správy, prehováral ju, skúšal vyšetriť, ale zistil, že tam kde by bolieť malo bolelo, rovnako ako tam, kde by nemalo. Jana vrieskala. Nahlas, trhalo to uši. Stále rovnako, ale nebol to bolestivý krik, bola to panika, strach, nekonečná starobylá hrôza. Lekár odporúčal nemocnicu, odmietala. Jana sa bála... a príbuzní nevedeli - nevládali rozhodnúť. Odprevadili lekára a vrátili sa do izby. V izbe bol prievan, otvorené okno a Jana pod ním.
K nám ju priviezli s natrhnutou obličkou a trieštivými zlomeninami chodidiel, predkolenia a pánvového kruhu. V šoku z vykrvácania, s poruchou zrážanlivosti krvi, nedýchajúcu. Zlyhali jej obličky. Niekoľko týždňov sa potácala v umelom spánku a medzi hranicou živých a tých druhých. Dnes je to žena, ktorá chodí o barlách. Študuje, chce sa starať o postihnuté deti. Stále ju bolia kríže. Avšak, jej chorá duša sa odborne lieči. A nebojí sa.
Jano vedel, že keď prídu čierne zajace budú ho nútiť do všakovakých blbostí. Bude musieť kričať a smiať sa a spievať, skákať, behať a možno lietať, až kým sa neunaví. Keď prídu biele, budú mu hovoriť, aký je fajn, chlácholiť ho a líškať sa. Budú mu ospevovať jeho telo, hlas, jeho uši a nohy a milo sa chichotať, že je múdry, schopný a dobrý, trochu ho nahovárať, aby si nevšímal iných. Keď prídu sivé, vedel, bude zle. Tie sa len budú dívať a krčiť nos, pred nimi sa neschová, či vlezie do postele , či do skrine, všade budú a budú sa dívať, nič nebudú hovoriť, do ničoho ho nútiť, nič pekné mu nepovedia, nevydajú zvuk... ale budú všade ....a budú sa dívať akrčiť nos. Nikdy nevedel kedy prídu, ale teraz tu boli a on ustupoval. Dívali sa. Išiel k parapetu. Radiátor sa mu bolestivo vtláčal do lýtka, pálil ho. A oni sa dívali. Vyliezol. na okno a ešte sa dívali. Keď si pomyslel, že čierne by sa tešili, ako rýchlo fičí dole a biele by ho chválili za krásny let, v hlave, v mozgu mu vystrelila krútňava farieb. Jano dopadol na chodník pred kočík, ktorý tlačila mladá žena. K nám nedošiel.
Max bol XXXL. Mal býčiu silu a teraz ju využíval. Rozmlátil auto, napadol cudziu ženu a jej dieťa na chodníku. Hádzal sa pod kolesá aut a vykrikoval, že je svätec. Dve auta narazili na zvodidlá, nikomu sa nič nestalo. Keď tretiemu vyletelo sklo, reval že je Ježiš. Zaistili ho dve posádky RLP a policajti. Cestou na psychiatriu sa vzpínal napriek liekom na upokojenie a vykrikoval, že on ich spasí. Pri príchode do nemocnice sa jeho sila uplatnila natoľko, že odsotil policajta a záchranára. S revom klusal po chodbe, jeho beh spomaľoval iba nohy mu oblápajúci ošetrovateľ. Keď preletel oknom na prvom poschodí, ošetrovateľ ho pustil. Max ležal na trávnatom svahu. Mal polámané stehno, rebrá a poranený mozog. Po troch týždňoch sa prebral z kómy. Bol kľudný, hovoril málo. Nikoho nespasil, ani on nie je spasený.
Nie veľmi dávno môj známy prejavil známky psychického ochorenia. Rodina o tom nechcela ani počuť, ani uvažovať. Odmietala akékoľvek rozhovory. Nikomu neubližoval, iba sa bolestne trápil. A duša keď ochorie, veľmi bolí. Nevedela som presvedčiť ich, že to nie je hanba, že to treba liečiť ako každú chorobu.
Svoje obavy som porozprávala priateľke. Obavy z toho, že neviem, nedokážem proti vôli rodiny zabezpečiť liečbu.
Vtedy mi povedala.
- Si jediný človek, ktorý reálne vidí, že je chorý. Ak si jediný človek, ktorý mu môže pomôcť, tak potom jednoducho musíš.
Absolvovali sme veľkú tortúru. Dnes má známy pohár stále poloplný, nie prázdny.
