V tej chvíli dôjde ku niekoľkosekundovému vypadnutiu elektrického napätia. A všetky monitory, dýchacie aparáty, injekčné dávkovače, pumpy sa rozvrieskajú. Rozpípajú sa ich nastavené alarmy, ich tóny znejú ako siréna, či zvonček, vysoký elektronický zvuk trhá naše mlčanie. Svetlá a svetielka na prístrojoch zablikajú a... na EKG je rovná čiara. Zastavili sme sa aj my, tečú nám slzy, dívame sa na seba a stierame si ich. Prináša to úľavu aj bolesť.
Ukázala nám, akým lekár môže a má byť.
Bola tou, ktorá stála pri vzniku prvého oddelenia ARO na Slovensku. Jej šéf aj ona mali vízie a ona ich realizovala. Plná energie vždy pripravená bojovať do poslednej kvapky krvi pacienta aj svojej. Mala toľko elánu , energie a nezlomnosti, že strhla celý tím, ak aj niekto padal od únavy, alebo s ranami na duši, bola tu ona. Nedovolila padnúť. Donútila ho zdvihnúť hlavu a bojovať spolu s ňou o pacienta a o jeho život. Nech to bol ktokoľvek, bol to jej pacient, stála pri jeho boku, liečila, neustále riešila jeho problémy, zaangažovala aj celú nemocnicu. Nemožné pre ňu neexistovalo. Aj keď choroba bola neriešiteľná, pacienta sme strácali, ona to nevzdávala ...a nemyslím, že bola porazená .
Nedávno sme točili film o oddelení a o našej práci. Naši filmári chodili po oddelení, sledovali našu činnosť, robili rozhovory so sestričkami a lekármi, pýtali sa ich na zaujímavé a najťažšie prípady. Vypočuli si veľa tragických, neuveriteľných, bizarných, smutných, bolestných, ale aj pozitívnych a smiešnych historiek. Takmer vždy sa v nich objavilo jej meno. Po dvoch týždňoch sa filmári prišli spýtať, že prečo ju ešte nestretli, že by s ňou chceli natočiť nejaký rozhovor, veď musí to byť veľmi zaujímavý človek a prečo sa pred nimi skrýva...
V mojej práci sa veľmi často dusíme strachom, my už nemáme možnosť ( oddelenie v nemocnici), kam by sme pacienta preložili. Musíme mu pomôcť, lebo inak zomrie. Strach je náš verný kamarát a prežívame ho často, lebo máme dve ( niekedy aj viac) možností, ale každá z nich je zlá, lebo pacient nám zomiera. Vtedy nejeden z nás spomína, čo by ona urobila na našom mieste, ako a čo nás to učila... A to je tá cesta, úžina, suchý chodník nad vysokými perejami, ktorý nás občas zavedie do bezpečia. Koľkokrát v noci nevládzem vstať a ísť k pacientovi a riešiť neriešiteľné, viem, že ona by neváhala ...a idem.
Pred dvoma rokmi sme ju stratili. Bojovali sme o ňu s takou vervou, trpezlivosťou a odhodlaním ako to robievala ona, obklopovali ju našou úctou, žičlivosťou a láskou. Bola súčasťou nášho profesionálneho života, ale aj našich rodín, veľmi sme sa o ňu báli a tešili sa z malých víťazstiev, ktoré nám jej choroba dovolila získať.
Dnes v noci kráčam stíchnutým oddelením, počujem tlkot jej srdca, ktoré tu vyťukáva rytmus. Ona svoj Deň nezávislosti pred dvoma rokmi naplno využila, my sme na nej dodnes závislí.
