Marek
Študenti po bujarej oslave na diskotéke skúšali, kto predvedie lepší a krajší voľný štýl pri šmýkaní sa po zábradlí. Mnohí leteli pekne, iní krivšie, mnohí padali na schody, ochkali, kričali, rehotali sa, veď bolo to smiešne, veselé a vôbec úžasná psina... Marek sa prepadol na podestu o dve poschodia nižšie. Síce vstal, oprášil sa, tackal na vlastných nohách, ale sranda stratila grády... Tiekla mu krv z rany na čele a ktosi zavolal záchranku. Alkoholom povzbudený Marek nadával záchranárom, trošku sa aj bil, ale pohyby boli nekoordinované. Páni v červených vetrovkách ho nasilu odviedli do sanitky, uložili na lôžko a odovzdali na úrazovej ambulancii. Mareka ošetrili, zašili rany, urobili snímky a prijali na oddelenie. Zaspával, ale nebol to len spánok, už sa nedal ľahko zobudiť, už neodpovedal na oslovenie, takmer sa prestal hýbať a brániť pri bolestivom podnete. Urobilo sa vyšetrenie CT, kde sa zistilo epidurálne krvácanie ( krvácanie z tepny nad mozgovou blanou) a krvácanie priamo do tkaniva mozgu. Marek okamžite absolvoval urgentnú operáciu, krvácanie sa zastavilo a krv, ktorá stláčala mozog v uzavretom priestore, akým lebka je, bola odstránená. Už počas operácie bolo jasné, že jeho mozog opúcha. Na naše oddelenie sa dostal po operácii. Bol napojený na dýchacom aparáte a uvedený do umelého spánku. Napriek intenzívnej terapii, jeho mozog nereagoval na liečbu a aj po prerušení spánku, neprebral sa. Do 24 hodín sa jeho kóma prehĺbila na úroveň mozgovej smrti. Klinické kritéria a testy ukázali, že je tomu tak. Rodičov Mareka sme informovali o vážnosti stavu ... a požiadali, aby rozmýšľali o darovaní jeho orgánov. Je veľmi ťažké prijať, myšlienku, že mladý, krásny a talentovaný človek - syn zomiera po blbom páde. Je veľmi ťažké to prijať a učiniť rozhodnutie, že po jeho smrti budú orgány darované tým, ktorí ich potrebujú...
Martina
Partia sa schádzala na stavenisku, tu sa smiali, hrávali na gitare, fajčili, aj popili keď bolo čo, Tú sa zaľúbili aj odľúbili, aj pohádali, vynadali si a chlapci pobili. Tu sa dvaja začali mlátiť tak, že nešetrili priestor a naháňali sa do kruhu. Najprv ich údery smerovali presne, ale s pokračujúcim bojom začali ohrozovať okolie a dievčatá uskakovali. Martina odskočila a skončila v hlbokej šachte, kde ostala ležať. Priviezli ju k nám v kóme, s jednou zreničkou širšou oproti druhej. Na CT vyšetrení sa našlo rozsiahle pomliaždenie mozgu a opuch. Martina bola uvedená do umelého spánku, dostávala rozsiahlu liečbu proti opuchu mozgu. Opuch po týždni ustúpil, Martina spala ďalej. Aj po dvoch týždňoch kóma pretrvávala. Na tretí týždeň sa začala mrviť, dýchala sama cez otvor v priedušnici. Otvárala oči, ale kontakt sme nenadviazali. Rodičia a súrodenci sedávali pri jej posteli, rozprávali s ňou, čítali jej, spievali... Postupne začala bolestivou grimasou reagovať na injekcie, pokúšala si odstrániť kanylu z priedušnice a vyživovaciu sondu, ale kontakt sme nenadviazali. Hýbala sa na posteli, kopala nohami, ale cez clonu poruchy vedomia k nám neprenikala. Po mesiaci na vyzvanie stlačila ruku, vyplazila jazyk, skúšala prehĺtať tekutiny a stravu. Kašľala, gúľala očami, ale nehovorila. Po piatich týždňoch sme jej odstránili kanylu. Martina bola kŕmená našimi sestrami ako batoľa, už sama sedela, niekoľkokrát denne s ňou cvičila rehabilitačná sestra. Po dvoch mesiacoch začala rozprávať, postupne sa učila chodiť, dodržiavať hygienu a až oveľa neskôr sa učila znovu písať a čítať... Rok nechodila do školy, ale liečila sa na následky zranenia. Aké strohé!... O ďalší rok dokončila strednú školu s vyznamenaním.
Jozef
Po polnoci, po dedinskej zábave sa skupina mladých naložila do auta. Jozef ako najtriezvejší si sadol za volant. Po 10 kilometroch narazili do stromu. Jozef udrel hrudníkom a hlavou na volant. Kým ostatní dezorientovaní opúšťali auto, on ostal zakliesnený medzi sedadlom a volantom. Pomliaždené pľúca veľmi ťažko vymieňali kyslík, z rozbitého nosu sa krv valila nielen na podlahu auta, ale zatekala aj do dýchacích ciest. Pre pomliaždenie mozgu, bol Jozef v bezvedomí a nedokázal zakašľať. Poranením ťažko skúšaný mozog sa dusil a puchol. Záchranka dorazila po polhodine, v šírom poli ju nemal kto zavolať. Spolujazdci sa potulovali po brázdach, až pasažieri náhodne okoloidúceho auto im začali pomáhať. Jozef a my sme veľmi ťažko bojovali o jeho život 3 týždne. Pľúca sa hojili ťažko, veľmi problematicky vymieňali kyslík aj s pomocou dýchacieho aparátu, pretrvával opuch mozgu. Po jeho ústupe bol Jozef v kóme. Zlomeniny aj pľúca sa zahojili. Jozef sa nehýbal, nereagoval na žiadne podnety. Mal občas otvorené oči, ktoré iba slepo blúdili po strope nad posteľou, bdel, ale kontakt sme s ním nenadviazali. Dýchal sám cez kanylu v priedušnici, kašľal málo, alebo neadekvátne. Dýchacie cesty sme mu od hlienov čistili my. Stravu sme mu podávali cez hadičku zavedenú do žalúdka, moč odvádzal katéter, mal plienku....Každé 3 hodiny sme menili jeho polohu, denne s ním cvičili a rehabilitovali končatiny, ale nohy a ruky sa tvarovali do kontraktúr... Od nás bol v preložený na neurológiu. Náš zdravotný systém sa nevie adekvátne postarať o všetkých dlhodobo bezvedomých pacientov... Aj Jozef sa rok pohyboval po nemocnici, bol prekladaný z jedného oddelenia na iné... Občas sa zastavil aj u nás, keď dostal vážnu infekciu pľúc, nevládal dýchať a potreboval dýchací prístroj. Dnes je doma, vyčerpaná mama a sestra sa občas prídu poradiť o nejakom probléme s ošetrovaním. Za ten rok sa naučili mnoho, skúsili mnoho a vyskúšali mnoho.... Lieky, liečiteľov, lekárov, babské rady, verili na zázraky, skúšali nemožné... ale Jozef naďalej ostáva „v svojom stave vedomia“ .
