Priviezli ho až po dvoch hodinách od pádu. Na záhrade bol sám. Našla ho náhodná okoloidúca. Nebol v bezvedomí, ale už nevládal rozprávať, nevidel nás, trochu počul, chytal sa za brucho a ľavý bok. Zlomeniny nemal, ale brucho vyčnievalo nad hrudník, ako by bol v ôsmom mesiaci tehotenstva. Bledý ako stena, popolavé pery, napriek horúčave studený pot. Nitkovitý pulz, na tepne na zápästí sa strácal. Krvácanie do brucha a šok z vykrvácania. Postúpil urgentnú operáciu. Najdôležitejšie bolo odstrániť zdroj krvácania. Brucho – rozbitá slezina, v bruchu litre krvi, ktoré sa vyvalili po otvorení dutiny brušnej do rúšok, na zem, do tápánky chirurga, ktorý neskôr zanechal krvavé stopy na sále a chodbe operačného traktu. Operácia prebehla rýchlo, ale óha... krvácanie pokračovalo. Pacient užíval lieky, ktoré menia zrážanlivosť krvi, okrem toho krvácaním stratil a spotreboval ďalšie faktory zrážania. Krvácanie z brucha, operačnej rany a potom aj z vpichov, močového mechúra a žalúdka pokračovalo. Krv sa ronila a ronila. V drénoch, ktoré ju odvádzali z dutiny brušnej bol nepretržitý tenký pramienok krvi. Liečba sa zdá jednoduchá. Zastaviť krvácanie a nahradiť krvné straty. To sa ľahko povie, ľahko sa nato aj odpovie, ale nie vždy stíhame podávať toľko krvi koľko sa aktuálne stráca.
Pacient dostával pod tlakom masívne transfúzie, 5-8 jednotiek krvi za hodinu a k tomu ľudskú plazmu, ktorá obsahuje zrážacie faktory a lieky na zastavenie krvácania.
Šok z vykrvácania sa nedarilo zvrátiť. Šok nie je len nízky tlak. Šok je problém celého organizmu, pretože srdce, cievy a cirkulujúci objem ( krv ) nedokážu dodať, dopraviť, doniesť toľko kyslíka a životne dôležitých látok, koľko organizmus potrebuje. Rovnováha v tele, ťažko nadobudnutá sa rúca. Organizmus sa síce chráni, v prvej fáze prerozdeľuje krv, ktorú ešte nestratil medzi mozog a srdce. Odoberie ju svalom, črevám, žalúdku, pečeni a obličkám...
V šoku tieto orgány najviac strádajú. Strádajú a trpia všetky.
Nášho kritického pacienta sa sme nechali ďalej spať, bol na napojený dýchacom prístroji. „Liali“ sme doň krv a plazmu a náhradné tekutiny. Tri sestričky sa nepohli od jeho postele. Jedna ako na klávesách klavíra ťukala prstami na gombíkoch prístrojov a prestavovala injekčné dávkovače, ktoré posúvali do jeho ciev lieky na podporu myokardu, na zvýšenie tónusu ciev, na podporu močenia, lieky od bolesti ... Druhá menila a neustále pumpovala do žíl transfúzie a plazmu, náhradné roztoky, poskakovala od infúzneho stojanu k stolíku a naspäť. Tretia vybavoval papiere od transfúznych konzerv, zapisovala, čo pacient dostal, robila merania, odstraňovala plné fľaše a vôbec robila všetko ostatné. A čo som robila ja?
Prišli príbuzní, vysvetlila som im čo sa stalo, čo sme urobili. Čo budeme robiť a čo hrozí. Ak nedoplníme zrážacie faktory a ak sa krvácanie nezastaví, pacient zomrie na multiorgánové zlyhanie.
Veľmi akčný zať prehlásil, že vidí aká som neschopná, povyhrážal sa mi všetkými telesnými aj právnymi trestami a uzavrel to tvrdením, že odvezie pacienta na kardiochirurgiu ( túto starostlivosť pacient nepotreboval). Keď som mu začala vysvetľovať, že prevoz nie je možný, lebo pri vrátnici majú zo svokra mŕtveho muža, chytil ma za erárnu košeľu tesne pod krkom a prehlásil, že sem letecký dopraví kardiochiruga a len potom uvidím. Moje chabé protesty, že kardiochirurg tu nepomôže síce nezabrali, ale aspoň som sa ho zbavila a pobral sa za svojím cieľom. Manželka pacienta striedavo plakala, kričala a hádzala sa mi do náručia. Dcéra, ktorá ako jediná si uchovávala akú takú rozvahu, ju odo mňa odtŕhala, chlácholila ju a uisťovala ma, že nám dôverujú, že počkajú na nové správy...
Pri pacientovej posteli sme so setrami strávili ďalšie 3 intenzívne hodiny. Pomedzi to začali zvoniť telefóny. Príbuzní zmobilizovali všetkých svojich známych, ktorí majú známeho nejakého lekára, alebo niekoho, kto pracuje na ARO, alebo iných známych... každý sa chcel informovať. Informovať o zdravotnom stave cez telefón niekoho, kto nie je rodinný príslušník, hoci ho poznáte, má vážný forenzný aspekt. Opakovane som vysvetľovala, že ich informovať nemôžem, robíme všetko, čo treba a čím viac budú volať, tým menej času strávim pri pacientovi. Nebudem vykonávať to, čo odo mňa očakávajú. Niektorí to pochopili, iní sa naštvali, ďalší urazili a zať sa preventívne povyhrážal...
Svitlo ráno a prúd krvi sa zastavil. Obličky najprv váhavo, potom mohutne začali produkovať moč. Srdce, cievy sa zotavili do 24 hodín. Po dvoch dňoch sme pacienta odpojili od dýchacieho prístroja. Krvácanie už neexistovalo, naopak, znova sa začal riešiť problém umelá chlopňa a zrážanlivosť. Rodina spokojne utešovala pacienta, že lekvár a kompót z marhúľ je vynikajúci. Zať stíchol, vlastne potom som ho už nikdy nestretla a meno pacienta si tiež nepamätám...
