Veselo bolo. Šibali. Oblievali. Chechtali sa. Schytali aj zopár urážok od báb, ktoré sa netešili, že ich vodou z potoka scápali... Avšak, všade poštrngali, pripíjali, do ojazdenej škodovky si posadali, veď takí machri nebudú na kúpačku pešky chodiť po dedine. Aj tak ich nechytia, kto by v ich dedine, kúpačom fúkať dával ?!
Ako sa tak ubezpečovali, že to ozaj sranda bola, keď tie baby kvičali a behali... Smiali sa a hrdinské reči viedli... Vodič volant nedržal, hoci odbočoval. Načo? Vletela škodovka do jarku a pod mostíkom vedúcim k bráne rodinného domu, kam mali namierené kúpať, zacvikla sa.
Ešte chvíľu sa rehotali, nikomu sa nič nestalo, iba vodič si nos o volant udrel. Zrazu sa v aute objavila voda a dvere... nie a nie otvoriť.
Bola skorá jar. Tak to v tom roku vyšlo s Veľkou nocou. Sneh sa ešte topil a potok mal trojnásobnú výšku. Voda zatekala do auta, im do nohavíc, keďže to boli chlapci ako sa patrí, nohy a ruky dlhé, auto malé, strop stlačený, nemali ako vytiahnuť telá zo sedadiel. Potočnú vodu mali za chvíľu aj v slipoch. Už to nebolo smiešne, už aj rozumeli babám prečo pištia, keď na nich vedrá z potoka obracajú, veď aj oné, nielen nohy, si už od zimy necítili. Zubami drkotali a potom stíchli.
Záchranné práce sa zorganizovali, síce nie hneď, potrundžený pán z rodinného domu, kam mierili, sa hodnú chvíľu rehotal. Veľká sranda ! Najfajnovejší dedinskí frajeri a sedia v potoku na veľkonočný pondelok. Kričia, rukami zalamujú. Hahaha.
Vytiahnuť auto, vyrezať chlapcov chvíľu trvalo. A tak, obaja podchladení, jeden takmer v bezvedomí, ocitli sa v nemocnici. Promile vysoké. Podchladenie - hypotermia je pri nízkych hodnotách telesnej teploty nebezpečná. Vedie k rozsiahlym zmenám vo vnútornom prostredí, činnosti obehu a srdca, k zmenám zrážanlivosti krvi. Ak klesne teplota na 29 °C, môže sa srdce zastaviť.
To sa nestalo. Frajerov sme ohriali. Ohrieva sa hlavne telesné jadro, teplé infúzie, teplá tekutina do žalúdka, inhalácia teplého kyslíka. Veľká pozornosť sa venuje ďalším stratám tepla a ohrieva sa telo aj zvonku.
Chlapci sa prebrali, trochu sa na seba hnevali, trochu hanbili. A na večer naše sestričky voňavkou ofŕkali. Tak sa aj patrí.
Napriek pôstu a hlavne vďaka nemu sa Jakub zle dostal. Prišiel domov na sviatky. Z Írska. Matke predložil peniaze a plány na novú verandu. Vybral sa do kostola. A tam! Kamaráti okolo neho, poď na štamperlík, dáme si frťana. Tu zašiel, tam sa zahovoril s kamošom, poobjímali kalíšky. Tu vypil, tam vyšplechol pálenky, tak v dobrom rozpoložení domov došiel. Matka zalomila rukami, že sviatočný deň...a on jak bomba. Teta, len oči prevrátila, kus šunky mu predložila, aby si zajedol a išiel im z očí, spať alebo čo.
Jakub pocítil obrovský hlad, odhryzol veľký kus šunky, začal žuvať. Nezhltol a už si zvyšok mäsa pchal do úst, lebo tie jeho baby mu na nervy liezli. Vypil si...a čo?
V tej chvíli zmodrel, rukami sa chytil za hrdlo, šunka ani von, ani dnu. Zakašľať nemohol, nemal cez čo. Do kúpeľne bežal a za ním mama s tetkou. Vodu do a na neho liali... Zadusil sa.
Záchranári ho našli mŕtveho pri vani. Dve nariekajúce a kvíliace ženy pri ňom. Jedna mu hlavu, druhá nohy objímala.
Lekár povyťahoval mäso, kriesiť ho začali, za 40 minút sa podarilo obnoviť činnosť srdca.
Jakub sa už nikdy neprebral. Tetka a mama nad ním prelievali slzy a do nekonečná opakovali vetu:
- Ta povidzce, čo urobí so zdravým chlopom falat šunky.
Cez sviatky nemocnica stíchne. ARO je takmer vždy plné. Lenže chodby sú vyprázdnené,
ambulantných pacientov niet a naše návštevy nebývajú hlučné. Kráčajú potichu ku lôžku blízkeho.
Vedia a možno len tušia, že na Veľkú noc je nebo otvorené.
Personál, zvyčajne tie najmladšie sestričky, pracuje ako inokedy. Trošku smútia, možno ich mrzí, že všetci doma oddychujú, ony musia v práci byť, ale taký je náš život. Avšak, o polnoci z nedele na pondelok všetko ožívalo. Začínal sa vodný svet. Setričky, bratia, ošetrovatelia, lekári... O pacientov bolo postarané. Alarmy nastavené na maximálnu hlasitosť, aby prekričali výskot, dupot a čľapot.
Dnes sa oblievačka z oddelenia vytratila. A nie sú to len ISO normy...
Vtedy trvala aj na druhý deň, kým sa všetky vodné účty vyrovnali. Nikdy sa nikomu z pacientov nič nestalo, iba ak ich trochu ofŕkali vodou. Personál bol premočený, pretlak negatívnych emócii a strachu, ktoré naša práca prináša, sa uvoľnil. Všetci sa oblievali, pár dievčat sa síce zamklo na inšpekčkách, ale prd to pomohlo, raz vyjsť museli. Všetci sa oblievali, aj primár. Kto by si rád nevylial zlosť a vedro vody na šéfa?
Pred pár rokmi sme okrem bezvedomých pacientov, tým oblievačka nevadí, mali aj jeho tetu, ktorá sa zotavovala z vážnej operácie. Už sa aj domov mala pobrať, ale zadržali sme ju. Bola to energická osoba sviatky by ju zlákali k domácim prácam....
Chvíľu ju výskot a čľapot vzrušoval, smiala sa, ale keď aj ju pár kvapiek ofŕkalo, naštvala sa, pokričala na sestričky. Tie ju poutierali, ospravedlnili sa...a pokračovali vo vodnej vojne. To bolo už priveľa. Aj bolo. Dala si zavolať primára.
Prišiel ako vodník, kymácajúc sa s vedrom vody. Nadýchnutá teta vyfučala a hlesla.
- Aj ty sa oblievaš ? To nie je možné !
- No a ? - a šuchol na ňu pohár vody. Aby bola zdravá.
Akože aj bola.
