Ivana má 24 hodín službu. Deň za dňom. Jej dcéra je už viac ako rok ochrnutá, v bezvedomí, nehýbajúca sa, jediný pohyb, ktorý vykonáva, je žuvanie neexistujúceho sústa, slinenie a škrípanie zubov ...a najhoršie sú tie jej plávajúce ľahostajné oči, ktoré sú cez deň a občas v noci otvorené, teraz iba smutné, nevýrazné tiene z bývalých živých a žiariacich očí... ak sú otvorené, iba sa nevzrušene hýbu v očnej jamke, neustále hľadajú a nenachádzajú záchytný bod. Ivana ich denne skúma, márne, ale predsa, hľadá aspoň iskru, aspoň náznak pohybu v tom strašnom čiernom priestore, ktorý predstavujú. Občas sa jej aj zazdá, že niečo v tej ľahostajnosti je iné, ale prinesie to iba sklamanie, občas plné sĺz, horkosti... a občas ani nie.
Často nevie, či jej viac vadí, že dcéra leží v polohe, do ktorej ju horko - ťažko dostala, alebo to, že polohu musí s útrpnou pravidelnosťou meniť, aby dcéra nemala na koži preležaniny. Už len zriedka plače nad tým, že ruky a nohy má dcéra vychudnuté, tenučké a stále viac sa podobajú na zápalky. Hoci denne pasívne s nimi cvičia a masírujú ich, končatiny sa skrátili kontraktúrami. Nebojí sa tracheostómie v dolnej časti krku, ani toho, že ju treba neustále kontrolovať, či sa neupcháva a pravidelne odsávať hlieny.... Vie, že táto rúrka umožňuje ľahko dýchať, to je spojenie so životom. Naučila sa kŕmiť dcéru do hadičky zavedenej priamo cez kožu do žalúdka – gastrostómie. Dnes vie, že je zbytočné len tŕpnuť, aby dcéru neohrozila infekcia pľúc a moča. Robí poklepovú masáž hrudníka, odpozerala a naučila sa, ako sa mení a udržuje uzavretý močový katéter...
A predsa, napriek tej dlhej dobe si nezvykla, že neexistuje akákoľvek známka účelového a vôľového chovania po zrakovom alebo bolestivom podnete. Nezvykla si, aj keď chápe, že stav je asi nezvratný, dúfa, občas verí, občas si zúfa, ale nevzdáva sa. Dcéra už rok neprejavila žiadne známky, že rozumie ľudskej reči.... a predtým sa jej ústa nezastavili, keď aj nerozprávala, aspoň si spievala...
Pred rokom sa dcéra vybrala cvičiť. Pri prechode cez cestu, ju zrazil cyklista. Keď to Ivane dali vedieť, myslela len na škrabance a možno zlomenú ruku....
Ohúrila, vydesila ju drobná postava v obrovskej posteli zahltená obväzmi a pod prístrojmi, omotaná hadičkami. Postavička s obviazanou hlavou, s modrinami a opuchom zmenenou tvárou s krvavými obväzmi a tampónmi trčiacimi z nosa, to ju ani nenapadlo, že by to mohla byť jej dcéra... Kráčala okolo a hrnula sa k inej posteli, keď ju lekári trochu neláskavo zavrátili, že toto je jej dcéra, je v kritickom stave a možno zomrie. Možno zomrie...
Neverila, plakala, dusila sa strachom a slovami, ktoré je liezli na jazyk. Zdesenie trvalo týždeň, prepletalo sa s veľkou nádejou, že to prežije. Upokojovala sa s naivnou vierou v lekárov, vo vyšetrenia, operácie.... Tvár dcéry sa zmenila, aj keď bola trochu iná ako predtým, opuch zmizol, aj modriny. Obväzy odstránili, pohľad na holú lebku bol skľučujúcejší, ako nehybnosť a neurčitý výraz, ktorý jej ležal na tvári. Potom povedali, že dcéra už nie je v umelom spánku, že je to kóma. Ivana nabrala energiu, nútila celú rodinu hľadať informácie, ona sama začala čítať knihy, odborné, laické, hľadať v časopisoch, začala sa pýtať, informovala sa, obliehala pracovne lekárov, telefonovala, písala, niektorí jej trpezlivo vysvetľovali, iní nie. Spolu s manželom a synom si dodávali odvahu, opakovane ju strácali, aby v trojici podopierajúc jeden druhého, opäť nabrali dych a bránili svoje územie – svoju rodinu.
Organizovala aj ostatných príbuzných a známych, brala takmer každú informáciu, počúvala rady, skúšala ich aplikovať, hoci ju zdravotníci neraz s nevôľou zastavili. Oslovovala liečiteľov, homeopatov, senzibilov, dobrých aj zlých a aj podvodníkov... robila všetko možné, len aby nečkala so založenými rukami....
Keď otvorila dcéra oči, tešila sa a plakala od radosti. Nebola pripravená. Na toto sa nemožno pripraviť. Netušila, nevedela a nebola by pripustila, že toto je trvalé... Potom ... Tracheostómia a gastrostómia. Rehabilitácia ťažká, úmorná, ale na vedomie - bez efektu. Nové lieky, bez efektu. Zázračné lieky bez efektu. Dcéra ako pacient prechádzala z oddelenia na oddelenie. Opakované infekcie pľúc a teploty. Antibiotiká. Stále nové, lebo baktérie si vypracovali odolnosť. Stav kože na chrbte a bokoch sa horšil - preležaniny... S tým sa nechcela a nevedela zmieriť. Začala sa ešte úzkostlivejšie starať, trávila dlhé hodiny pri lôžku, najprv odkukávala, potom už sama robila čo treba a neraz aj zorganizovala adekvátne ošetrovanie. Známi a príbuzní stále viac a viac ochabovali v nových nápadoch, až sa povytrácali. Rovnako tok informácií a nádejí sa stenčoval. Syn predčasne dospel, uzavrel sa do seba ani to nezbadali, že zmĺkol. Manžel chodí do práce, z niečoho treba žiť.
A zrazu už nie je s kým hovoriť, nie je koho sa spýtať, čo s takýmto trápením. Dcéra je pre mnohých beznádejný prípad, poinformovali ju o zlej prognóze, pokrčili plecami...
Denne má službu pri jej posteli. Bojuje. Bude, pokiaľ dcérino telo bojuje tiež. Chytá sa akejkoľvek nádeje, iskierky, sna, akejkoľvek ....keď nazrie do prázdnych očí svojej dcéry
