Prišiel sa k nám ukázať po čase pacient, ktorý prežil. Mladý muž na barlách, prežil vlastnú smrť, prežil smrť vodiča v aute, ktorý doň narazil a zdemoloval jeho škodovku. Prežil, ale v škodovke s ním sa s trvalými následkami zranili dve deti dvoj a štvorročné - synovci, ktorých viezol.
K nám sa dostal z traumatológie, kde mu na tretí deň život ohrozila embolizácia do pľúc. Po príchode k nám bol opakovane kardiopulmonálne resuscitovaný. Dlhodobo v umelom spánku pre zlyhávanie obehu, potom pľúc, potom pre následnú infekciu a opäť pre zlyhávanie pľúc, obličiek ... ale prežil.
Opieral sa o barly, neisto sa usmieval a opakoval. Nepoznám vás, na nič si nepamätám, len mama mi stále rozpráva, ako ste sa starali, ako ste ma zachránili, ako ste s ňou prežívali môj stav a povzbudzovali ju aj moju ženu ...ja si vás vôbec nepamätám.
Samozrejme, že si nič nepamätal, obdobie u nás prespal, keď sa pozviechal a zorientoval, bol opäť na traumatológii. A vôbec, my sme na „ ÁRACH“ zvyknutí, že sme pre našich bezvedomých, alebo spiacich pacientov anonýmni ľudia. Postávali sme, radostne sa naňho usmievali, tešili sme sa z konkrétneho výsledku našej práce, rozprávali o veciach tragických a teraz už minulých a možno aj nepodstatných....ale raz tu, raz inde nad hlavami pacientov pípali alarmy a tak sme sa rozlúčili a rozišli za nimi. Možno niekoho aj zachránime.
To je na našej práci krásne a šťastné.
Spomínam si na malého chlapca, ktorého mama poslala ostrihať sa. Keď sa vracal, zrazilo ho auto. Padol hlavou na obrubník a kým sa k nemu dostali záchranári zomrel. Priviezli ho k nám, ešte dve hodiny sme ho všemožne kriesili, ale srdce stálo, ani sa nepohlo. Kým polícia zistila, kto to je a kde má rodičov, prešla hodná chvíľa.
Prišla jeho mama, nečakala zlé, nieto hrôzostrašné správy ...veď ho poslala iba ostrihať sa. Správu tú najstrašnejšiu jednoducho nepočula, neverila, chcela ho iba vidieť.
Bože, nikdy sa to nenaučím hovoriť a brať profesionálne. Často sa mi pohnutím trasie hlas. Mnohí to chápu tak, ako to je – príval citov, ľútosť. Iní si myslia, že je to od strachu, pretože som iste niečo zanedbala, denne sa o tom niekde píše, alebo majú vlastné zážitky, alebo poznajú zážitky iných... Ďalší si v prvej chvíli myslia, že klamem. Kiežby. Nuž, kto by si také klamstvo dovolil, alebo chcel, smel, alebo mohol... Nik a nič nás na takéto správy nemôže pripraviť.
Tak, sme mamu viedli k synovi. Bledý s pokojnou tvárou, v plachte s čerstvou frizúrou, ležal jej syn. Stáli sme okolo postele sestričky aj ja.
- Veď on iba spí. Veď sa pozrite, on iba spí.
Snažili sme sa vzchopiť a nejako uviesť veci na pravú mieru. Opäť som pomaly zopakovala, čo sa stalo a že je nám ľúto, že máme pre ňu zlé správy, že je mŕtvy.
- Veď on spí .
Potom jednej sestričke začali tiecť slzy. Nevládala ich zadržať, ale ani pohnúť sa a odísť. Potom sa pridala druhá, jej slzy kvapkali na ruky chlapca. Mama ich zbadala a dvihla hlavu, ale to už som aj ja trasúcim hlasom nedokončila vetu. Potom sme tam stáli mladé ženy v objatí a plakali nad ním, nad ňou a nad sebou a nad všetkým....
No a to je na našej práci strašné, boľavé...a predsa trošku krásne.
