Tetka Zajacaňa sedávala pri okne, mala svoju kyslíkovú bombu, nosové okuliare na jeho aplikáciu. Bola slabá na pľúca. Okrem toho mala zoznam ďalších dvadsiatich diagnóz. Napriek trápeniam, neobratnosti a fyzickému postihnutiu, len máločo a málokto unikol zraku a bystrozraku tetky Zajacani. O tetku sa starala Milka, jej slobodná dcéra. Životaschopná, akčná osoba so zmyslom pre humor. Nezvládala len starostlivosť o bezvládnu mamu, ale chodila do práce a mala dobrú vôľu pomôcť a na tieto starosti sa dívala s nadhľadom. Jediné čo Milke chýbalo, bol čas na seba.
Tak sa aj stalo, že si Milka nevšimla, že sa jej zväčšuje brucho a niečo v ňom rastie. Obvodná doktorka sa zhrozila a vyslala Milku na vyšetrenia a za chirurgom. Tá síce šomrala, že nemá čas, ale išla a dozvedela sa, že bude potrebná rozsiahla operácia, lebo je smrteľne chorá.
- Ak smrteľne, tak nikam nejdem - prehlásila Milka.Tetka Zajacaňa sa zľakla, ale radikálne trvala na liečbe dcéry. V duchu plakala a žialila, bála sa o Milku, tak trochu aj o seba, ale trvala na svojom. Milka poslúchla.Poslali ju na operáciu do Národného onkologického ústavu.
Po druhom dni bez Milky, napriek starostlivosti sa tetka zosypala. Priviezli ju k nám a napojená na dýchací prístroj v duchu odriekala Zdravasy a Otčenáše. Za seba, aj za Milku. O druhej v noci tetke Zajcani zastalo srdce. Poznala som jej a Milkin príbeh. Vedela som, že ak sa Milka čakajúca na operáciu dozvie, že je s mamou koniec, tiež prestane bojovať. Tak sme sa pustili celý tím o druhej v noci do boja so zubatou. Masírovali sme jej srdce, podávali lieky, aby sme ho naštartovali, pohýnali ho k životu elektrickými výbojmi. Pracovala som na plné obrátky, defibrilovala, potila som sa, vydávala pokyny, fučala od námahy a strachu, telepaticky prosila tetku, aby sa nevzdávala a vrátila sa, striedala som sa so sestričkami pri masáži srdca, ale nedarilo sa nám. Tetka Zajacaňa nám vytrvalo vyslovovala nedôveru. Po dvadsiatich minútach hektickej resuscitácie sestričky začali pokukovať po sebe a po mne, prečo po tak dlhej dobe nepoľavujeme v tempe. Poznali fyziológiu. Prerývane som im vyrozprávala príbeh matky a dcéry . Sestrička Slávka – mláďatko a predsa videla a vedela viac o živote a smrti ako jej rovesníčky, alebo ľudia starší povedala:
- Babi, vy predsa, nemôžete zomrieť.Po minúte srdce začalo pracovať a tetka Zajacaňa, síce v kóme, na dýchacom aparáte, napumpovaná adrenalinom, ale živá, začala dostávať lepšiu farbu. Široké zreničky sajej zúžili, začali reagovať na svetlo, začala sa hýbať.
- Tak, určite ma poškodený mozog, ale aspoň žije! – mysleli sme si. Po dvoch hodinách mi Slávka hlásila, že tetka sa preberá, že je nepokojná, akoby sa hnevala. Po troch dňoch sme ju odpojili od dýchacieho prístroja ...a aj z onkologického ústavu prišli priaznivé správy.
Tetka Zajacańa nám opisovala, čo zažila, keď bola mŕtva.
- Chodila som po krásnej záhrade. Určite Gecemanskej, plnej žiarivých kvetov. Poletovali tam motýle, ja som bola tiež ľahká ako motýľ. Ponárala som tvár do kvetov. Na konci záhrady som videla nejakých ľudí, ale nezaujímali ma. Počula som hlas pani doktorky, aby som sa nevzdávala, ale kvety boli také očarujúce, že som nereagovala! Ďalej som poletovala, ľahká, ľahúčka ako pierko a od radosti som bozkávala kvetiny. Potom som začula, že nejaká sestrička hovorí, babi, vy nemôžete umrieť. Zasrana jedna, jaká som ja babi, pomyslela som. Tak som sa vrátila, aby som si to s ňou vybavila.
Tetka Zajacaňa si s nikým nič nevybavovala, naopak, ešte dva darované roky monitorovala situáciu v rodine a dedine, kde bývala. Potom, až potom sa definitívne odobrala do svojej Gecemanskej záhrady. Milka vyhrala boj so svojou chorobou a občas sa za nás pomodlí.
