V jednej službe ma zavolali veľmi urgentne na pôrodnú sálu, lebo sa im rodička začala dusiť. Bežali sme so sestričkou do druhého pavilónu, kde gynekológia sídlila, ešte sme sa aj šmýkali a popadali na ľade, ale nehľadeli sme na malý úraz, leteli sme...Leteli v ústrety katastrófe. Rodička, to sú zvyčajne dva životy. Tieto oba viseli na tenkom - pretenkom vlásku.
Matka zomierala na masívnu embóliu plodovou vodou. Pri tejto príhode, sa zomiera. Zomiera veľmi rýchlo, lebo krvný obeh sa zastaví, hoci srdce má silu a jeho elektrická aktivita funguje.Plodová voda sa dostane do pľúcneho obehu a pacientka reaguje kolapsom, šokom, nepravidelnou srdcovou činnosťou a zastavením srdca. Ak aj prežije prvú fázu, nastáva komplikácia s krvácavými prejavmi a pokračuje s nezastaviteľným krvácaním ...napriek intenzívnej liečbe. Je to kritický stav a tiež môže zomrieť.
Pri príchode sme videli katastrófu. Na pôrodnej sále sa v kŕčoch z nedostatku kyslíka zmietala modrá mladá žena. Pôrodník a sestričky ju oživovali. Prevzali sme iniciatívu, pacientku zaintubovali a začali veľmi energicky resuscitovať - ešte stále tehotnú ženu. Diagnóza a prognóza bola jasná, odmietali sme sa vzdať, jej srdce prešlo fázou nepravidelnej činnosti. A zastavilo.
Ešte stále masírujúc srdce, sme premiestňovali na operačnú sálu. Behom, posteľ sa kĺzala po umytej dlážke, my tiež, infúzie, ktoré sa sme držali vo vystretých rukách cinkali, prevracali sa, jeden lekár ( privolali sme ďalšie posily od nás z ARO aj z gynekológie) za behu masíroval srdce, ostaní sme robili, čo bolo treba a ešte trochu viac ... Prevážali sme ju na operačnú sálu, aby sa zachránilo aspoň dieťa. Aj keď okolnosti boli nepriaznivé, podarilo sa veľmi rýchlo urobiť cisársky rez a dieťa... ďalšia resuscitácia, ale to už riešili neonatológovia. Po uvoľnení tlaku maternice na cievy v bruchu ženy, pri našej neutíchajúcej resuscitačnej činnosti, sa akcia srdca znovu obnovila. S nádejou a novou energiou sme sa púšťali do ďalšej masáže....ale všetko, čo sa dialo so srdcom a obehom bolo iba prechodné...
Aj lekár z novorodeneckého bezmocne rozhodil rukami... Odnášal z operačky malý balíček, zabalený v zelenej rúške .
Zdecimovaní, vyčerpaní, so stiahnutým hrdlom a slzami na lícach, sme vypisovali potrebné papiere... a nik nehovoril, sestričky posmrkávali a ja som cítila nekonečnú únavu ...a nekonečný strach a hrôzu ...a bezmocnosť, uzlík v hrdle... a pôrodník otváral a zatváral päste , v očiach mal všetko... vražednú zlosť a plakal...
Keď sme sa vracali, zašli sme na pôrodnú sálu, kde sme si nechali biele haleny - strašné pichľavé a hrubé kabáty, v ktorých v zime chodíme medzi pavilónmi nemocnice. Vo chvíli, keď sme sa ta doplazili, svetlom zaliatu sálu preťal výkrik novorodenca, ktorý práve vykukol na svet. Zašermovall rúčkami v rukách pôrodníka a vrešťal na svet, ako výzva všetkým, ktorí zapochybovali o tom, či sa zem ešte točí... Pokojná Rómka - mamička sa nezúčastnene dívala do stropu.
- No, ako sa bude volať chlapec, rázne sa opýtala pôrodná asistentka
- Ta, ja znam ?
- No, veď ste museli rozmýšľa o mene.
- Ta, vy povedzte, sestričko.
- Peter alebo Pavol.
- Petra i Pavla mám.
- Jozef.
- Toho tyž mám.
- Tak, dajte dajaké exotické. Nejaké sa vám iste páčia.
- Páčia. Povedzte, dajaké, sestričko.
- Čo Charlie ?
- I Čarleho mám... Ta, dajce po doktorovi. Pan doktor jak sa volate?
- Chovanec
- Ta naj budze Chovanec.
Ten uzlík čo som mala v hrdle a nedovolil mi rozprávať, plakať a nič... sa rozplietol a plakala - smiala som sa, neviem čo... ale bolo to hrozné, uľavujúce, bolelo to a pomáhalo ..a vôbec. A vôbec! Ešte stále neviem, čomu sa smiať možno a čomu nie.
