Kritický stav XXI. Čo sme to za ľudia?

Urobil teda jednoducho rozštep, čo na muža je výkon veľmi zaujímavý, ale to bola posledná vec, ktorú urobil a odkväcol. Všetci si mysleli, že to rozštep bol príčinou smrti, ale nie, dostal infarkt. Záchranári prišli skoro. Hasiča kriesili, fučali, kliky na ňom robili, skákali okolo neho a možno po ňom - tak nejako asi vyzerá neúspešná masáž srdca pre náhodného pozorovateľa.
K nám doviezli mŕtve telo, ešte sme ho skúšali oživiť, žiaľ, márne.
Druhou starosťou sestier vždy býva a bolo, že treba hasiča zaopatriť. Zavolali farára, mŕtve telo prikryli plachtou, nechali odhalenú tvár, aj kanylu v dýchacích cestách. Vyzeral akoby spal.
Medzitým odťahovali dýchacie stroje, čistili nástroje, odpratávali tampóny a použité infúzie a ihly. Pri tejto už rutinnej práci, jedna z nich začala rozprávať, ako jej otca vyšetroval nový obvodný doktor.
Bol to mladý lekár, ktorý prišiel pozrieť otca po operácii čreva. Otec mal vývod ( kolostómiu) kúsok čreva vyvedený pred brušnú stenu. Vyzerá to ako ružové črevo, veď aj to je črevo , na ňom sáčok a v sáčku to, čo sa v čreve zvyčajne nachádza. Sestrička začala lekárovi odborne referovať, čo sa s otcom dialo, ako vývod funguje a ako ho ošetruje...
Hasič stále nehybne a dôstojne ležal na posteli, čakali sme duchovného.
Keďže historka bola zaujímavá, ostali sme v miestnosti pri mŕtvom tele a počúvali. Mladý lekár z obavy aby nestratil autoritu, rázne odbalil z obväzov vývod, odlepil sáčok a črevo sa práve vyprázdnilo. Poľakaný odskočil, urobil tri kroky dozadu, dupol na mačku, takmer jej zlomil nohu. Tá bolestivo škriekala, lekár sa zapotácal a pri veslovaní v priestore sa zachytil o akvárium, prevrátil ho na seba a takmer nebohú mačku.
Výbuch smiechu sa zmiešal s otázkou práve prichádzajúceho duchovného, že koho treba pomazať.
Časť personálu vyletela z izby a ja, akáže to dôstojnosť, keď premáhate smiech, že tuto hasiča.
Duchovný mazal a spoza dverí sa ozývalo pridusené hehehe a hahaha.
Duchovný bol nováčik, atmosféra sa mu zdala podivná, trikrát sa spýtal, že kto je mŕtvy, hoci bolo nad slnko jasné, že ten na posteli. Spotila som sa z úsilia zachovávať vážnu tvár, ale postávala som neďaleko.
Nakoniec po vykonanom obrade ma prekvapil otázkou:
- A on? Čo myslíte, že ma počuje? Vie, že ho pomazávam ?
Smiech hádam nepočuje, pomyslela som si, ale pomazanie ?
Odpovedala som mu, že naše sestričky konzultovali teológa, dokedy po smrti možno pomazať. Ten im tvrdil, že duša lieta v priestore okolo tela ešte nejakú hodinu.
Duchovný na mňa podozrievavo pozrel a prehlásil.
- No, predstaviť by som si to vedel, ale veľmi tomu neverím.
Vystrelila som odtiaľ ako raketa .
Bože, čo sme my to za ľudia?