Kritický stav XXV. Bronchoskop.

Konečne! Nazbierané peniaze od darcov, plus výťažok benefičného koncertu Resuscitácia a videofibrobronchoskop je na svete. Vlastne na svete je dávno, ale až teraz sa stal majetkom nášho ARO.
Nuž, to je taký prístroj, ktorým sa môžete pozrieť do dýchacích ciest. Do hrtanu, priedušiek. Dokážete ním odsať hlieny, ktoré upchávajú pľúca u kriticky chorého pacienta, ktorý nevie, alebo nedokáže správne kašľať. Dokážete ním zistiť poranenie pľúc a jeho rozsah u pacienta s tupým úrazom hrudníka ( napr. vodič, ktorý pri autonehode narazí hruďou na volant ). Bronchoskopom nájdete zúženiny a nádory, ale toto nie je naša parketa. Pomocou bronchoskopu dokážeme umiestniť kanylu na dýchanie v priedušnici u pacientov, kde klasická metóda - pomocou laryngoskopu zlyháva. Metóda umiestnenia kanyly na dýchanie v priedušnici, s možnosťou napojenia na dýchací / anestéziologický prístroj sa volá intubácia. Intubácia je denná činnosť anestéziológa. Často ona rozhoduje o bytí a nebytí pacienta.
Video - fibro- bronchoskop znamená, že sa motáte s prístrojom zavedeným cez kanylu v dýchacích cestách kriticky chorého ( je v umelom spánku, nič necíti ) a sledujete na obrazovke, ktorá dierka v pľúcach je upchaná. Ak áno, odsajete ten upchávajúci kúsok, alebo hlienovú zátku. Dívate sa ďalej a zisťujete, ktorá prieduška je zapálená,... ale všetky priedušky sú si podobné... Takže po prvýkrát viete iba to, či ste na ľavej alebo na pravej strane pľúc, ale o presnej lokalizácii ( napriek tomu, že to porovnávate s atlasom ) pochybujete.
Hneď tretí pacient, ktorému sme vliezli bronchoskopom do pľúc, ďakuje tomu prístroju za život. A ešte odhodlaným a trpezlivým doktorom.
Bol to ochrnutý pacient po cievnej príhode. Kúsok lekvárovej buchty sa pri hltaní neposunul do pažeráka - tam kam patril, ale vliezol do hrtanu a ľavej priedušky. Pacient sa dusil až zadusil . Záchranári ho kriesili, oživili a priviezli s kanylou v hrtane napojenou na dýchací prístroj v bezvedomí na ARO. Celá ľavá strana pľúc bola upchaná a nevzdušná. Pľúca nevymieňali kyslík tak, ako treba a koľko ho treba. Pacient žil, ale ďalej sa dusil.
Kolega, ktorý slúžil, si privolal na pomoc lekára z krčného oddelenia ( oni majú takýto prístroj, používajú ho na diagnózu nádorov a nielen to, majú aj skúsenosti) ....a dali sa do vyťahovania buchty. Dve hodiny sa morili, odsávali, vyplachovali, pot sa z nich lial, lebo prístroj máme, ale nemáme náradie na vyťahovanie buchiet. Po dvoch hodinách z prístroja vypadol kúsok buchty a po ďalšej tridsaťminútovke kúsok lekváru s buchtou. Po ďalších dvoch dňoch odišiel pacient živý, aj keď nie úplne zdravý, pri vedomí, nakŕmený do žalúdka, na iné oddelenie nemocnice.
O dva dni operovali na stomatochirurgii pacienta, ktorý kvôli deformácii sánky nevedel ústa otvoriť viac ako 2 centimetre. Operácia mala tento problém riešiť. Avšak, bez intubácie by sa pacient počas operácie zadusil. Klasická metóda intubácie bola nemožná, alebo len za cenu trápenia sa pacienta, lekárov a sestier. A naviac, visela nad nami hrozba ďalšieho poškodenia pacienta. Bronchoskopom, na ktorý sa navliekla intubačná kanyla, sme pomaly, ale predsa, trochu vydesene sa tváriaceho pacienta, zaintubovali. Vydesený bol, lebo sa nad ním zhŕklo priveľa personálu, kto z nás mohol, na premiéru sa prišiel pozrieť. Viacerí sme boli v pohotovosti, ak by sa nám nedarilo...
Tieto príbehy sú banálne a každodenné pre anestéziológov. Tí, ktorí taký prístroj majú, by si iste povedali - Nó, bóže!
Jedna lastovička jar nerobí, ale jeden nový prístroj na pravom mieste a v pravej chvíli u nás veľa zmohol. A ja sa tomu veľmi sa teším.