Prvý.
Štefan mal niekoľko dní chrípku, zle sa cítil, všetko ho bolelo a slabol. Praktický lekár mu naordinoval antibiotiká, nejakú ústnu vodu, lebo ústa a ďasná mal samá boľavá rana. Voda nepomáhala, iba bolesť sa znásobila. Občas mu z nosa tiekla krv, na rukách mal škaredé vyrážky a modriny na bruchu. Po dvoch týždňoch trápenia sa, manželka na Štefana nakričala, aby sa pýtal na nejaké poriadne vyšetrenie, že dokedy chce takto polihovať. Praktický lekár sa odhodlal urobiť odber krvi a 250 tisíc leukocytov a 3 tisíc doštičiek ( normálne má ich byť aspoň 100 tisíc) mu vyrazili dych. Odoslal pacienta na hematológiu. Štefan domov nevolal, veď načo, žene zreferuje, keď sa vráti. Šoféroval sám do krajského mesta. Chvíľami musel auto odstaviť, pred očami sa mu tmilo, bolo mu na vracanie ...a vôbec, zle. Dovliekol sa pred hematologickú ambulanciou a odpadol. V epileptickom záchvate ho k nám prišikovali. Ošetrovateľ tlačil vozík a v predklone ležal na Štefanovi, aby mykajúci sa pacient nespadol.
Po záchvate sa už neprebral, upadol do kómy. Nález rozsiahleho krvácania do mozgu pri nedostatku krvných doštičiek, nezlúčiteľného so životom, bol bodkou za chorobou...
Druhý.
Nedávno v službe veľmi vyplašená neurologička mi zavolala a jedným dychom sypala:
- ... že má pacientku s nejakou čudnou encefalitídou a vôbec je to celé nejaké čudné, pani sa lieči na epilepsiu a má diagnostikovaný už sedem rokov tumor, obišla všetky neurológie a neurochirurgie... neoperovali ju... od obeda je doma čudná a vedomie sa zhoršuje a jej pod rukami odchádza a preboha zoberte ju, je mladá a má CT a tam nejaké početné ložiská a nevedia ich zhodnotiť a nič iné na nej nie je, hlavne kóma a určite to bude encefalitída...
Skôr ako pacientku doviezli k nám z iného pavilónu, som zabehla na CT, že čo to tam za nález majú. Röntgenologička sa dívala na mozog posiaty mnohopočetnými tumormi.
- Do hája! Čo to je ? To predsa nie je encefalitída !
- .. to sú tumory....nejaký lymfóm ?
Pacientka priviezli v hlbokom bezvedomí s kvadruplégiou (ochrnutie všetkých končatín), zaintubovaná. Na hrudi a bruchu mala petéchie - drobné podkožné krvácania a v krvnom obraze 130 tisíc leukocytov, ťažkú anémiu a pramálo trombocytov. Šesť hodín od prijatia do nemocnice, obklopená vydesenou a zúfalou rodinou dodýchala.
Tretí.
Mláďa, vtáčik neoperený, stratený vo veľkej posteli, vypadnutý z hniezda. Sinavý, lebo sa nevie nadýchnuť. Majka už štvrtý rok bojuje o život s leukémiou. Absolvovala chemoterapie, transplantáciu kostnej drene... Napriek tomu uzliny v medzihrudí a v pľúcach rastú. Už tri dni sa jej dýcha horšie a horšie. Uzliny tlačia na priedušku a pažerák. Po každom slove a súste sa musí nadýchnuť. Aj viackrát. Napriek tomu sa dusí. Po každom hlte cíti bolesť v hrudníku, sústo vyvráti. Vie, že je na konci boja, že pre ňu lekári nemajú „ďalšiu ponuku", ale ešte aspoň týždeň, deň... Ešte keby sme jej na ARO pomohli dýchať. Pri posteli sedia rodičia. Sú unavení, už ani neplačú, mame vyschli slzy a otec rezignoval. Začalo sa to úplne inak. Nehojaci sa hnisavý ekzém, bolesti...a únava, apatia. Nevládala vstať z postele, nechcela, nemohla, nevedela. Vraj, depresia. Dali jej lieky, tie ju nútili robiť všetko možné, aj to čo nechcela, bojovala so sebou, kričala, šalela, zavreli ju na psychiatriu. Ekzémy sa jej zhoršovali a zrazu sa zistilo, že má nález v krvnom obraze a na CT mozgu infiltráty... a už to nebola psychóza...
Štyri roky. Pri pohľade na infúziu s chemoterapiou vracia. Bola ochotná to podstupovať. Je to ochotná podstupovať.
Dnes bojuje o každý nádych. Každý vdych ju bolí, bolesť jej trhá hrudnú stenu. Nemôže ani plakať, lebo aj vzlyk ju bolí. Nasadili jej morfium. Už to tak nebolí, ale vracia, tak zmenili lieky, už nevracia, je ospalá. A dýchanie je akési ľahšie, tento svet sa mení a zahmlieva...
