Kritický stav. XXXII. Nelámte palicu

Pán Kochan je náš verný pacient. Má 54 rokov a pred siedmimi rokmi strávil niekoľko mesiacov medzi životom a smrťou. Keď ide na prehliadku a na kontrolu k niekoľkým odborníkom, ktorí ešte stále dozerajú na jeho zdravie, zastaví sa na ARO.
- Čo mám nového? Chcem ešte splodiť syna a študujem vysokú školu.
So širokým úsmevom si prstom pritláča hovoriacu tracheostomickú kanylu, z Tesco tašky vyťahuje čokoládu a kladie ju sestričkám na centrálny pult na sektore...
Pán Kochan mal blbú aortálnu chlopňu. Aj po malej námahe fučal a zadýchaval sa, hoci futbal už nehrával aj fandenie bývalo problematické. Na radu lekárov si chlopňu dal vymeniť za novú. Nuž, ľahko sa povie. Počas „výmeny chlopne" dostal peroperačný infarkt myokardu, operácia sa predlžovala a nebolo ľahké odpojiť pacienta od mimotelového obehu. Po prvýkrát sa lámala palica.
V pooperačnom období sa potácal v kóme medzi zlyhávaním a zlyhaním srdca, bol napojený na umelú ventiláciu, mal infekciu pľúc s rozvinutým poškodením ostatných orgánov. V pohrudničnej dutine a v osrdcovníku mal nazhromaždené krvné zrazeniny a tekutinu... Pre potrebu dlhodobej umelej ventilácie a pretrvávajúce bezvedomie mu urobili tracheostómiu... a podľa „ zemepisného spádu" ho odoslali z kardiochirurgie na ARO. Preložili ho k nám ako pacienta s multiorgánovým zlyhaním. Pacienta s pochybnou prognózou. Pán Kochan bojoval a my s ním.
Pri jeho lôžku ako nemý výkričník sedávala uplakaná a ubolená manželka, držala ho za ruku, uprene mu sledovala tvár a šepkala povzbudivé slová. Stav sa komplikoval, ďalšia infekcia, ďalšie zlyhávanie pľúc, obličiek a zrážania krvi. Avšak, pán Kochan sa po týždni prebral. Nevládal dýchať bez prístroja, srdce bolo poháňané kardiostimulátorom a naháňané liekmi. Trikrát týždenne absolvoval dialýzu, niekoľkokrát bol resuscitovaný pre poruchu srdcového rytmu a zakaždým sa vrátil z druhej strany o čosi slabší. 
Po dvoch týždňoch, keď jeho obličky naštartovali a prebrali funkciu očisťovania organizmu a vylučovania moču, srdcová slabosť progredovala. Pán Kochan opäť zomieral. Opäť sme lámali palicu. V osrdcovníku ( perikarde) mal tekutinu a zrazeniny krvi po prvej operácii, ale jej množstvo sa tak zmnožilo, že utláčalo svalovinu srdca a infarktom oslabená pumpička nevládala. Potreboval novú operáciu, odstránenie tekutiny a zrazenín z perikardu. Bol v takom vážnom stave, že akýkoľvek prevoz bol problematcký. Kardiochirurgov sme oslovili a tak trochu prehovárali, aby to napriek celkovému zlému stavu ešte skúsili, že pán Kochan je veľký bojovník a my ho prevezieme. Pán Kochan operáciu preskákal, alebo presnejšie povedané, preplazil sa.
A začínali sme odznova. Dialýza, umelá ventilácia, problémy s obehom a tlakom, srdcovým výdajom, srdcovým rytmom, okysličovaním...
Hlavne s okysličovaním, pán Kochan nedokázal dýchať bez prístroja. Naviac sa mu rozpadla rana na hrudníku, potom mu hrudník drátovali naši chirurgovia, znova dostal infekciu pľúc, ale napriek prehrám a katastrófam s mnohými čakanými aj nečakanými komplikáciami, pán Kochan malými krôčikmi, smeroval k svojmu cieľu. Vedľa neho denne s mlčanlivou trpezlivosťou kráčala, sedela, plakala, modlila sa jeho manželka. Vždy, keď sme trochu zaváhali, či ešte pokračovať, či to má význam, so sklonenou hlavou šepkala, že vie, aké je to zlé, ale nemajú deti iba jeden druhého, že nám verí, nech len im skúsime znovu pomôcť.
Odpojili sme ho od dýchacieho prístroja po ďalších dvoch týždňoch. Dokonca odišiel na interné oddelenie, kde prekonal ďalšiu infekciu pľúc.
Dostal sa aj domov, avšak nové dusenie. Pán Kochan mal stenózu hrtana a priedušnice po intubácii a tracheostomickej kanyle. Palica sa vtedy nielen lámala, ale už takmer letela do kúta.
Krčiari spolu s nami, s nervami na prasknutie, so stiahnutými zvieračmi, za veľmi ťažkých podmienok spojených s permanentnou resuscitáciou pacienta, urobili novú tracheostómiu. Pán Kochan žil. Bol pri vedomí, dýchal sám, počas urgentnej operácie, dusenia sa a resuscitácie prekonal ďalší infarkt, bojoval so srdcovou slabosťou. Nehovoril, ani by nevládal. Upieral oči na svoju polovičku a nasával jej vieru a silu.
Priedušnicu bolo treba operačne rekonštruovať, aby mohol nielen dostatočne dýchať, ale aj rozprávať. Najprv mu vymysleli a založili provizórnu kanylu, ktorá držala otvorený hrtan a priedušnicu. Bolelo to, dráždilo na kašeľ, pán Kochan nemohol jesť prirodzeným spôsobom, lebo mu strava zatekala do pľúc. K väčšej operácii sa nik nechcel odhodlať, hrozilo, že pán Kochan počas operácie už naozaj zomrie.
Manželka sa nevzdávala, keď sa pán Kochan dostal domov z nemocnice, prestala pracovať a začala manžela ošetrovať tak, ako ju to na ARO naučili. Do hadičky zavedenej cez brušnú stenu mu každé tri hodiny podávala stravu, starala sa a sama ošetrovala nevládneho manžela, učila a naučila ho znovu sedieť a chodiť. Seba, jeho ale aj nás dotlačila k novej operácii priedušnice...
Dnes tu sedia spolu a veria, že aj to dieťa im bude dopriate. Trochu ich tlačí vek, ale nevzdávajú to.
- Však viete, pani doktorka, ja som ten typ, čo ho ani čakanom nedobiješ.
Viem.