Kritický stav XXXIX. Masívna embolizácia do pľúc.

Ivan sa na Veľkú noc vrátil z Írska, kde zarábal pre svoju rodinu ( štyri deti), ale aj na svoj koníček - bol numizmatik. Mince sa mu sypali, ale aj odjedali z rodinného rozpočtu. Na veľkonočný pondelok išiel po kúpaní. Keďže bol dlho za hranicami, všetky osoby, aj tie čo nekúpal, sa s ním vítali a častovali ho, vítali a častovali...
Domov išiel pešo. Namiesto na moste, skončil v jarnom potoku so zlomeným stehnom.
O dva dni na operačnom stole, keď chirurg po klincovaní stehna ( v tomto prípade zavedenie kovovej tyče do dreňovej dutiny kosti, ktorá slúži ako výstuž a opora stehna) skúšal hybnosť čerstvo operovanej nohy, napriek prevencii, ktorú Ivan pred operáciou dostával, došlo k masívnej embolizácii do pľúc. To je únik krvnej zrazeniny zo žíl na dolnej končatine do pľúcnice. Pľúcnica je tepna, ktorá vedie krv z pravej komory srdca do pľúc. Keď sa upchá, obeh sa zastaví. Srdce síce je schopné pracovať, ale nedokáže pretlačiť krv cez prekážku do pľúc. Krv stojí pred pravým srdcom, do pľúc sa nedostane a telo sa neokysličuje.
Ivan mal pri operácii spinálnu anestéziu. To je znecitlivenie časti tela pod miestom podania lokálneho anestetika do spinálneho vaku. Spinálny vak obsahuje mozgovomiešny mok a obaľuje miechu a nervové korene. Prepichne sa tenkou atraumatickou ihlou, cez ňu sa aplikuje lokálne anestetikum. Vpich bolí menej ako injekcia do svalu. Pri operácii stehna sa spinálna anestézia pichá v bedrovej oblasti. Pod úrovňou vpichu je všetko znecitlivené a zvyčajne nehybné. Pacient je počas operácie pri vedomí, ak chce môže spať, alebo rozprávať, alebo počúvať hudbu, hýbať rukami aj trupom, ale bolesť v dolných končatinách necíti.
Po uvoľnení krvnej zrazeniny z operovanej nohy, Ivan nemohol dýchať, cítil, že akýkoľvek pokus o nadýchnutie síce vedie k nasávaniu vzduchu do pľúc. Avšak, márne úsilie. Chvíľu prežíval hrôzu, snažil sa kričať, nejaký zvuk z neho vyšiel, ale potom ho obklopilo milosrdné bezvedomie.
Bol modrý ako zrelá slivka. Krvný tlak bol nemerateľný, pulzy sa zrýchlili a čím viac modrel, spomaľovali sa. Anestéziológ pacienta intuboval, zaviedol mu do pľúc kanylu, cez ktorú doň dýchal respirátor. Chirurg začal masírovať srdce a sestrička volala o pomoc. Jej ruky rýchlo kmitali, chystali a podávali lieky do žily, podávali pomôcky na intubáciu, chystali resuscitačný stolík.... Pribiehali ďalší lekári a sestry, pomáhali. Na operačnej sále sa udiala kritická príhoda. Pacient umieral.
Za stálej resuscitácie sme ho previezli k nám, udržiavali sme obeh a riešili dilému. Veľkú dilému. Mladý muž. Nebezpečne sa priblížil hranici smrti. Mal nemerateľný tlak, napriek stopercentnému kyslíku bol modrý, orgány zlyhávali. Embolizáciu do pľúc potvrdili ďalšie vyšetrenia .
Mali sme dilému. A keďže sa to stalo na rozhraní dňa a služby, dilému som mala ja -službukonajúca. Jedna z možností liečby masívnej embolizácie je rozpustenie zrazeniny špeciálnym liekom a spriechodnenie cievy. Spriechodnenie cievy, by vyriešilo nielen obeh, ale aj okysličovanie. Lenže pre podanie tohto lieku sú prísne kritéria. Nesmie sa podávať tým, ktorí boli operovaní v posledných týždňoch, nieto v pred hodinou. Nesmie sa podávať ľuďom s čerstvým úrazom, alebo s čerstvým krvácaním z orgánov v posledných dňoch a týždňoch... Ivan nebol vhodný kandidát, ale Ivan umieral.
Kontinuálne sme ho resuscitovali a udržiavali srdce v chode. Pri lôžku sa na okamih zjavila Ivanova manželka, vydesená, modliaca sa, plačúca, spínajúca ruky, pretože som jej vysvetlila krutú situáciu. Chvíľu stála pred izbou, prosila každú okolo bežiacu sestru, len aby sme pomohli. Potom už len nemo hľadela na horúčkovitú aktivitu okolo manžela. Monitory, ktoré zaznamenávali, že všetko úsilie je márne, kvílili, dýchací prístroj vzdychal, my sme na seba pokrikovali a hoci sme tušili, vedeli, že je to na nič, neustávali sme v aktivite.
Jediná možnosť a ešte k tomu zlá. Ak mi nezomrie na embolizáciu, už teraz je viac mŕtvy ako živý, začne krvácať zo všetkých kapilár v operačnej rane. Jediná možnosť. Lenže. Proti pravidlám. Ja sa musím rozhodnúť. Len ja. Ak nič neurobím, nik ma nebude súdiť. Masívna embolizácia je zvyčajne smrteľná. Ak podám liek, vykrváca a ja sa budem musieť obhájiť, spovedať, vysvetľovať, prečo som porušila pravidlá.
Prečo porušovať pravidlá, keď je to nebezpečné?
So stiahnutým zadkom, tak stiahnutým, že by som ním mohla spínať spisy, som napísala do chorobopisu, že napriek kontraindikácii ako ultimum refugium ( posledná možnosť) podávam liek. Bolo to rozhodnutie zo zúfalstva. To nie je ospravedlnenie.
Trvalo skoro hodinu, kým liek stiekol do žily a zaúčinkoval na zrazeninu. Obeh sa pozbieral, najprv váhavo a potom priam zázračne. Srdce pracovalo, tlak sa normalizoval, orgány sa okysličovali, pacient zružovel ..a začal krvácať z operačnej rany.
Panebože to bola noc! Krv sa hromadila v stehne, noha zväčšila svoj objem, bola obrovská a tuhá, krv začala presakovať cez stehy a plachty nasávali krv, tvorili sa pod nohou kaluže, na opačnej strane tela vtekala do Ivanových žíl transfúzia a pridávali sme plazmu ...a liečili všetko, čo sa kazilo a nemohlo počkať, ak práve sme neriešili iné urgentné problémy.
Koľkokrát som si v tej službe vynadala do debilov a kráv ! Koľkokrát som sa modlila, hoci to neviem! Koľkokrát som vystriedala nádej, zúfalstvo, strach! Koľkokrát som sa hanbila, že nemám rozum. A koľkokrát som si vyčítala si hazard, pred ktorým ma múdri doktori varovali!
Ivan prestal krvácať.
Obeh sa stabilizoval. Pľúca vymieňali kyslík tak ako treba. Orgány sa pozbierali.
Bol v kóme štyri dni. Postupne sa prebral.
O dva týždne sme ho preložili na interné oddelenie.
Dnes behá, bez klinca.
Od tých čias varujem. Pred hrdinstvom a pred hazardom.