Kritický stav XXXV. Darovať smrť.

Pani P. bola nielen stará, ale staré mal aj svoje cievy. V mozgu, v srdci, v obličkách, v dolných končatinách aj v čreve... Dostala infarkt čreva.
Ešte ste nepočuli? Ak sa cievy v orgánoch upchajú zrazeninou, alebo skleroticky zmenená stena cievy sa uzavrie, vznikne infarkt. Prietok krvi v orgánoch sa zastaví, orgány sa neokysličia a tkanivo odumiera. Najznámejší je infarkt myokardu. Menej sa hovorí o infarkte mozgu - to je náhla cievna príhoda mozgová - ischemická. Uzavretie cievy vyživujúcej črevo sa volá mezaraicka trombóza. Uzavretie cievy vedie ku poškodeniu čreva. Ak sa zrazenina neodstráni, črevo odumiera. Je to náhla príhoda brušná. Býva spojená so šokom a zastavením činnosti čriev. Vyžaduje si okamžitú operáciu. Odstraňuje sa odumretá časť čreva a vykoná sa anastomóza. Zdravé časti čreva sa spoja a môžu fungovať normálne. Ak, sa upchá hlavná cieva vyživujúca črevo, stav napriek operácii, končí smrťou.
Pani P. dostala príšerné bolesti brucha, zvracala, mala nízky tlak, kolabovala a odviezli ju do nemocnice. Zistili, že okrem jaziev na srdci a na mozgu ( pravdepodobne tak ako u každého, aj na duši) má obrovské brucho, vracia hnedočervený obsah, prítomné je dráždenie pobrušnice, je v šoku. Nemá merateľný tlak, nevládze dýchať a obličky prestávajú produkovať moč... a treba ju operovať. Napriek kritickému stavu, je potrebné pokúsiť sa zachrániť aspoň kúsok čreva.
Pani P. počas urgentnej operácie bola obehovo veľmi nestabilná, mala poruchy srdcového rytmu. Srdce niekoľkokrát zastalo. Po operácii, veľkú časť čreva odstránili, prijali ju k nám s veľmi nepriaznivou prognózou.
Lekárka, ktorá slúžila, sa pustila do boja s veľkou chuťou a nasadením. Snaha priniesla ovocie. Srdce pracovalo, obličky produkovali moč, vnútorné prostredie sa upravovalo... Avšak, pani P. bola v kóme, srdce pracovalo len vďaka liekom, obličky boli žmýkané zasa iným liekom...
- Snáď nám nechcete povedať, že zomiera ! Snáď nechcete tvrdiť, že už je jej čas ! V našej dedine žijú aj starší ľudia ako ona... Jačali na nás príbuzní.
- Mamko, neumieraj! Vieme, že ťa oco volá a čaká hore už päť rokov, ale ešte musíš žiť.
Občas sa to robí. Hovorí sa tomu, bičovanie zdochýňajúceho koňa. Všetky lieky a liečebné metódy sú extrémne zosilnené, aby organizmus ešte chvíľu žil. Napriek prognóze. Ale do času. Pochopiteľne. Robí sa to preto, že zúfalstvo blízkych a myšlienka na stratu potrebuje čas.
Cez deň sme ich spracovávali, že úsilie nevychádza a pani P. umrie. Lenže v službe prišla nová, ešte odolná várka rodiny, ktorá si vyžadovala podrobné informácie o každom kroku lekárov. Po každej vete, ktorej nerozumeli, vyhrážali sa sťažnosťami a súdmi...
Pani P. bola v milosrdnom bezvedomí, nehýbala sa. Lieky, ktoré hnali krv do srdca a hnali srdce do práce, viedli k ďalšiemu uzatváraniu maličkých ciev. Jej farba sa menila na modrú a na tele sa jej otvárali rany. Opuchla. Neprebrala sa. Pani P. bola ešte dvakrát resuscitovaná, keď konečne zomrela.
Do poslednej chvíle pri nej hliadkovali. Nie, nelúčili sa, nechlácholili ju, neutešovali a nepovzbudzovali, neďakovali. Tak ako to robia tí, ktorí síce strácajú, ale milujú. Žiadne posledné slová, len krik a vyhrážky. Aj k tomu nehybnému telu.
Pobyt na tomto svete sa jej predĺžil o dva dni. Dosť dlho.
Pani P. nemala ani poslednú rozlúčku dôstojnú. Bol marec. Blato, aj troch snehu. A klzko.
Nosiči sa pošmykli. Truhla vyletela, otvorila sa.
Pani P. vypadla a telo sa skotúľalo do jamy. Veko truhly za ním.