Je noc. Potím sa. Pot, čo steká z môjho čela je chladené cyankáli.
Neviem si dať rady. Neviem ako to urobiť. Ako urobiť to, čo treba. Rozvinúť deravé pľúca, aby dýchali a vymieňali kyslík.
Nie je tu nik, čo by mi poradil. Nikto čo by mi povedal, ukázal, naznačil odkiaľ a kam vedie cesta.
Som anestéziológ / intezivista. Tieto úkony robí v našej nemocnici iba lekár tejto špecializácie a každý chirurg sa tvári ...že nám to patrí. A nám to nepatrí. Nemá kto....
Už som vrazila do vzduchom preplneného hrudníka dve hadice. Aby som uvoľnila pľúca. To bolo cez deň. V dávnoveku.
Odvtedy som vymenila ďalšie tri drény. Pod kontrolou rôznych zobrazovacích metód.
Od včera umiera.
Nie pod vplyvom mojich drénov - hadíc. Pod vplyvom zranenia nezlúčiteľného so životom.
Trávim nekonečné minúty pri lôžku, dýchacom aparáte, drénoch a odsávacích fľašiach, podtlaku, monitore vitálnych funkcií, číslach z laboratória...
Od včera si zúfam.
Teraz sú dve hodiny v noci.
Nech robím, čo robím. Nezvíťazím.
Už som odtiaľ...asi trikrát ušla. Hodila som sa na erárnu posteľ ...a plakala. A hrešila...
A vždy som sa vrátila.
Pacient má obojstranný traumatický pneumothorax. Prebytočný vzduch odsávame systémom založeným na podtlaku, na klasickom systéme fliaš...ale nestačí to. Pacient má roztrhnutú veľkú priedušku. Vzduch sa síce nachádza tam, kde by mal, v hrudníku. Ale nie je v pľúcach. Mimo pľúc, v pohrudnici. Pri každom nadýchnutí sa bublina, ktorú v pohrudnici tvorí nadbytočný vzduch, zväčšuje a stláča tkanivo pľúc. Stláča pľúcne mechúriky, v ktorých by sa kyslík mohol vymieňať. Nemôže, pľúca sú zvonku utláčané bublinou v pohrudnici. Neviem, nestačím, nestíham, nedokážem ho dostatočne odsať.
Pacient je v kritickom stave. Umiera. Hynie.
Celý vyzerá ako praskajúca bublina. Ako keď Harry Potter nafúkol svoju tetu.
Prebytočný vzduch, ktorý nezvládam ani ja, ani odsávací systém, uniká kde sa dá, ide aj do podkožia ....a pacient. To je znetvorené telo, obrovský pukajúci balón.
Bol tu hrudný chirurg, mal dlhý hmlistý prejav. Pacienta sa nedotkol ....a nechal nás v neistote. Bol tu traumatológ, Pacienta sa dotkol, odskočil a pokrčil plecami, povedal, že to nie je jeho parketa. A nechal ma tak. Bol tu niekto ďalší...že zlá prognóza.
Bol tu Peter, môj kamoš, lekár a Vladov priateľ.
Vlado umieral a hynul.
Sedeli a hľadeli sme na jeho znetvorené telo. Mlčali sme o všetkom a Peter plakal.
Vlado na ceste pod Spišským hradom machroval, predbiehal v neprehľadnej situácii, predvádzal sa pred svojou drahou, čelne narazil do kamiónu. Havarovali. Manželka zahynula. Syn ( trojročný) prežil. Vlado si to odpykal.
Roztrhnutá bránica a črevá v hrudníku, rozmliaždené a roztrhané pľúca, pneumothorax. Rozdrvený hrudník. Nedostatok kyslíka... nekončiaci boj. Zlomené stehná, zlomené predkolenia a ľavá ruka.
Som asi tretia v poradí, ktorá sa od neho nehne. Ostatní pacienti sú iba okamihom tejto služby a predsa prospievajú. Jemu dávam všetko. Energiu, vedomosti, myšlienky, emócie, odhodlanie .. a do prdele, umiera!
O štvrtej ráno. Dvdsaťjeden hodín pri ňom. Ušla som. Nech si umrie, keď chce. Ja už nevládzem, už neviem nič vymyslieť, teraz už neviem ani vstať. Nech sa deje, čo chce. Nech ide, kam chce! Do pekla alebo do neba. Ja už nevládzem.
Kašlem na to!
Ráno ma vymenia. Príde nová služba. Ráno ma vymenia.
To ma udrží pri zdravom rozume a zmysloch.
Vlado žije. Pri každom stretnutí má obdarí bradatým objatím. Trošku smrdí tabakom, pivom a tichou radosťou.
Každé stretnutie ma bolí. Odraz zúfalstva a bezmocnosti onej noci.
Žije.
A ja tiež. Zo všetkých síl a zo všetkých slabostí.
