- Ta, on včera v lese našiel otrávenú líšku a totu zjedol.
- No, dobre. A to ste si nevšimli, že nereaguje, že je v bezvedomí niekoľko hodín ?
- Ale, šak on nič nehutoril, že mu plano
.- Veď to! Teraz umiera!
- A vy nevydumujce, že umre, bo zavolame Markizu! A uvidzime, či i potom budze umirac!
Deti súťažili. Súťaž sa volala: Kto najlepšie vystraší šoféra, keď mu skočí pod auto. Tento šport prevádzkovali na ulici (bola tam štyridsiatka), ktorej sa každý rozumný šofér vyhol. Akcia trvala niekoľko týždňov. Dopravné úrazy sa (zatiaľ) nekonali, ale párkrát zakročila polícia. Niekoľkým vodičom naparila pokuty, rozháňala rozvášnený dav, ktorý si vymáhal tiež svoje pokuty. Deti mali z toho kopec „srandy“, rodičia dostali kopec „príspevkov na deti“, keď začali vystrašeného šoféra slovne aj inak napádať, že ohrozuje ich deti a nedáva pozor a ide rýchlo. Slabšia a takmer vždy previnilá nátura radšej zaplatila. Aj by vzali dieťa do nemocnice, lenže to zmizlo v bande ostatných.
Až raz.Skočila nečakane, ale presne. Hlavou a krkom pod koleso. Nie, na mieste nezomrela. Ešte ju priviezli k nám. Resuscitovali sme ju, liali do nej krv, pumpovali lieky proti opuchu mozgu, operovali, zastavovali krvácanie...Veľmi skoro po nehode pribehla na oddelenie skupina, ktorá urobila k prípadu dramatickú kulisu. Vrieskali, vyzváňali, kopali do dverí. Časť rodiny plakala a úpela, potom sa takmer pobila s ošetrovateľmi, ktorí utekali po krv a nechceli sa s nimi o prípade baviť. Po prvej informácii, že stav dievčatka je kritický sa rozhoreli hlasy a vášne naplno. Nariekali, hlasno sa modlili , vyzváňali na všetky zvončeky, ktoré ARO malo...Zranenie bolo nezlúčiteľné so životom a dievčatko zomrelo na poranenie mozgu a miechy.Oznámiť zlú správu rodine, to bol teda údel. Tak sme išli dve. Dve doktorky, ja ešte mladé ucho som sa triasla, naša najstaršia a najskúsenejšia doktorka to brala s prehľadom a asi fatalisticky. Ako prirodzená autorita otvorila dvere na chodbu a povedala.
- Vaše dieťa to neprežilo.
Dve ženy zajačali a rozplakali sa s dlhým úpením. Jedna sa hodila o zem a začala sa metať. Ja som vytriešťala oči, chvela som sa, takmer som si kľakla a chcela jej pomáhať. Doktorka ma zadržala. Ostatných okolo táto scéna na chvíľu zaujala, očividne to bolo lepšie divadlo, ako vlastné slzy a náreky. Doktorka zvraštila obočie a prísne povedala.
- Nerobte tu cirkus. Ste v nemocnici, nie na ulici alebo v osade.
- Óóo, nekričce na ňu, bo ona ma šercovo kurče ( srdcové kŕče).
- Také neexistujú! - Odvrkla lekárka.
Metajúca sa zarazila. Jedným okom pozrela na zaujatý všetečný a stíchnutý dav, či oceňuje jej výkon. Druhým okom na doktorku. Keďže sa nik nehýbal, aby jej pomohol, či medicínsky alebo inak, posadila sa.
- Ne? Ta, potom dobre.
Zdenka za ním chodila na návštevu bosá. Nohy mala špinavé, akoby nimi denne kopala na poli zemiaky. Chceli sme ju prinútiť, aby sa umyla a možno nemrzla, tak sme ju nechceli bez topánok pustiť. O hodinu prišla s topánkou. Však, jednu už má, čo toľko vymýšľame. Kým bol v bezvedomí, naháňala nás a sestričky, aby sme ho nezanedbávali. Karol, ktorého volala Čarli mal úraz mozgu. Opitý prišiel domov, zmlátil Zdenku, bo toto dzecko bars plače. Dostali aj väčšie deti, ktoré mu prišli pod ruku. Ráno ho našla v bezvedomí pod schodmi, z ktorých spadol. Pre krvácanie do mozgu ho po privezení do nemocnice trepanovali. Karol bol ponechaný v umelom spánku. Aj po zlepšení anatomického nálezu na mozgu sa nepreberal . Zdenka za ním chodila denne a stále. Od rána posedávala pred oddelením a chcela ísť dnu. Bez ohľadu na režim oddelenia a Karolov stav. Nepočúvala, že nemôže a že mu tým nepomôže, že bude zavadzať a komplikovať našu činnosť. Všímala si iných pacientov a dožadovala sa pre svojho Čarleho takých istých procedúr, aké mali oni. Jedného pacienta sme dialyzovali, aj ona chcela pre svojho muža takú mašinu. Neverila, že Karolove zdravé obličky to nepotrebujú. Vyhrážala sa novinami, televíziou, pomstou a nebesami. Neustále sa sťažovala, že sestričky sa Čarlemu asi málo venujú, keď sa tak dlho nepreberá.Na otázku, že kto sa stará o deti a o bábätko, krčila plecami.
- Teraz je doležity Čarli. On dzeci zrobi, keď budze treba.
Keď sa Karol prebral a ešte potreboval byť u nás, kým sa neosamostatní, nastal iný problém.Zdenka zrazu nechcela, aby ho ošetrovali sestričky. A vôbec nie mladé.
- Najlepšie, keď pri nim budu totí bratia, oni mi ho neodvedú.
