Kritický stav. XXXXI. Nočná mora

Pred desiatimi rokmi. Pacient s multiorgánovým zlyhaním. Prežil pád auta dole kopcom. Gúľalo sa 30 metrov. Pristalo na streche. Prežil opakované operácie mozgu a pečene. Klincovanie kostí končatín. Hrudné drenáže. Prežil infekčné komplikácie. A nakoniec embolizoval do pľúc. Zlyhali mu postupne všetky systémy - obeh, pľúca, obličky, bol v kóme, pečeň, zrážanie krvi. Ešte žil, ale vedeli sme, že ide tam, kam my už nepôjdeme. Aspoň nie teraz. O druhej v noci začal fibrilovať.
Fibrilácia komôr je jeden z typov zastavenia obehu. Elektrický signál, ktorý štartuje a koordinuje mechanickú prácu srdca ako pumpy, tento udávač kroku v srdci sa zblázni. Signál sa chaoticky šíri po svalovine, ktorá sa neriadenie chveje a srdce nepumpuje. Jediná správna liečba je defibrilácia. Elektrický výboj ( dnes väčšinou) bifázického prúdu, zbláznené elektrické impulzy usmerní, vybije, resetuje, zastaví... Nazvite si to, ako chcete. Je to stop nekoordinovanej elektrickej aktivity a možnosť nového začiatku práce srdca.
Vtedy sme mali defibrilátor ako menšia skriňa. Bol pripojený do elektrickej zásuvky, aby dokázal generovať elektrický výboj. O druhej v noci mi zadrnčal telefón, volali, že fibriluje a idú defirbilovať.
- Dobre. Už idem . - Kráčala som na oddelenie, nebežala, lebo to bolo finále.
Defibrilovali. Zo zásuvky vyšľahol plameň. Vyleteli všetky poistky na ARO. Monitory zavyli a zhasli. Tma .Počuť bolo iba dva dýchacie prístroje, ktoré mali batériu. Ostatné zmĺkli. Pumpy zakvíli a stíchli. Naše prístroje, ktoré poháňajú kriticky chorých fungujú na elektrinu. V
Noc. Ani cez okno nepreniká svetlo. Uprostred chodby sa potkýnam a narážam na nejaké rárohy. Náhradný dýchací prístroj. Vedľa neho polička. Hľadám laryngoskop. Toto je aspoň nejaký zdroj svetla. Zosypú sa ľahké škatule, padajú mi na hruď. Mám ho. Malé nitkovité svetielko. Nedosiahnem nič iné, iba to, že do mňa nevrážajú iní. Prekrikujú sa. Konečne zamávam svetielkom a zakričím.
- Stáť. Ostaňte pri posteli! Na podobločnici sú ambuvaky. Najdite ich.
Zvuky padania a úpenia. Nik nevolá o pomóc. Ja volám.
- Máte ? Máte ich?
Niekto víťazne kričí. Iní tápajú. Jedna vzlyká, že nevidí, že nevie kde je a bojí sa, lebo nevie, nevidí...
Máme plné oddelenie a v nočnej päť sestier. A tmu. Potláčam vlastnú hystériu. Blikám laryngoskopom a šuchcem sa k poistkám. Nereagujú. Z tmy sa ozýva tenký hlások. Vystrašený.
- Dusí sa. Je zahlienený a odsávačka hlienov je elektrická. Čo budeme robiť?
Každý má svojho pacienta. Jediný voľný človek som ja. Hmatkám k telefónu a vysvetľujem informátorke, že máme vážnu poruchu na ARO. Vypadol aj záložný zdroj.
- A šak, tu švici. I na chodbe - Sedí o dve poschodia nižšie a vraj, zavolá elektrikára z domu, lenže on býva v Šarišu.
Pre kristové božie rany ! Vyletím na chodbu, prevrhnem dve stoličky, prúd svetla vletí na chodbu. Konečne vidíme. Málo. Ventilátory nejdú. Bežím na prístrojovňu, pasujem sa so všelijakými kovovými súčiastkami a naraz tlačím, ťahám dva prastaré chirológy, čo idú len na kyslík a nepotrebujú elektrinu. Potom vidím, že na príjmovej sále blikajú dve náhradné lampy. Tam sú aj sviečky a baterka. Odtlačím chirológy. Ostatní si s nimi poradia.
Už sme traja voľní. Donesú baterky a sviečky. Znova kontrolujeme poistky. Nič. Telefonujeme a elektrikár je na ceste. Vraj sa práve kúpal. O druhej v noci?
Ten, ktorý fibriloval, už nežije. Ostatní ? Dva stroje dýchajú v tme. Obieha ich jedna osoba, ktorá mlčí. Asi je všetko v poriadku. Bože! Záložný zdroj majú len na tridsať minút. Sestričky rovnomerne stláčajú vaky a hmatajú pulzácie. Všetci ostatní žijú. Ten zahlienený sa zle predycháva. Buble z kanyly. Počujem, ale nevidím. Odtiahneme ho na príjmovú sálu, tam je vákuová odsávačka a svetlo. Už vidím ako buble, v polotme liečim pľúcny edém. Jedna sestrička - brat, jednou rukou meria tlak a druhou robí injekčnú pumpu. Máme pacienta, ktorý potrebuje kontinuálny prívod adrenalinu aby žil. Ďalšia kričí, že tiež má zahlieneného pacienta. Aj toho odtiahneme na príjmovú sálu. Elektrikár nechodí. Rozdrnčí sa zvonček na dverách. Elektrikár? Figa borová! Príjem. Spontánne dýchajúci. Pneumothorax. Dusí sa. Nemôžem mu povedať odchod. Blbé blikavé svetlo, na prestretom stolíku je nejaký drén, zavediem ho, je hrubý ako palec, vzduch z pohrudnice vyfučí. Prekvapený kolega z traumatológie vidí tmu a obrysy postáv, ktoré pokrikujú na naše pobiehajúce libero - voľnú sestru, ktorá kmitá s baterkou a prináša čo treba, pomáha, hľadá, prevracia škatule, ako na potvoru všetko, čo je v tejto chvíli nutné, je poriadne uložené, občas zahreší. Aj si povieme, že na tento problém se..., riešime iný.
Traumatológ vytriešťa oči a spýta sa: - A vy sa načo hráte?
Sestra libero mu vrazí do rúk baterku, aby mi posvietil, kým prišijem drén. A odvrkne, na skrývačku. Elektrikár dokvitne. Pretiera si oči. Posielam ho do rozvodne, že chyba asi nie je u nás.
- Milá zlatá, vy temu tak rozumice!
- Ta... nerozumiem!
Po chvíli prehlási, že "ozdaj mám pravdu" a ide do podzemia do rozvodne. Pľúcny edém buble už menej. Pneumothorax je, neviem, či ružovší, ale oximeter ukazuje, že má dobrú saturáciu kyslíka. Ten s adrenalinom žije. Akurát jeden záložný zdroj na jednom z dýchajúcich ventilátorov došiel. Sestra libero sa postaví k nemu a dýcha do pacienta...
Najprv sa rozvzlykali monitory, potom nás zalialo svetlo. Potom si ventilátory žiadali pokyny ako dýchať a ujúkali odušu. Pumpy blikali a tiež si žiadali svoje. Kým sa urobia a nastavia život zachraňujúce prístroje, očistia dýchacie cesty, podajú potrebné lieky, zistia škody všetko ostatné musí počkať. Všetci čo mali prežiť, žijú. Neboli sme to my - službukonajúci personál, ale pľúcny edém, kto nevydržal. Všetko nedôležité musí počkať. Aj jeho prebaľovanie.