Krv a sneh.

10. január 1990
Opakované volania, že babe plano, že odpaduje na linku 155, prinútili posádku, vtedy najlepšie vybaveného a najpriestornejšieho záchranného vozidla, vyštartovať. Štart sa podaril, bol skorý január a cestári pripravení na zimu. Ako vždy. Po nemocničnú bránu bolo posypané, ale potom už len sneh, ľad, záveje. Žiadna chemická (snehová) kaša. Problémy sa začali v meste. Avia sa šmýkala, ešteže sme húkali. Auta spomaľovali a kĺzali sa... V stúpaní k malej dedine sa situácia komplikovala. Sanitka, ako primabalerína, točila sa a vozila od jedného kraja cesty k druhému. Šofér nadával, záchranár sa modlil a ja som mala zaseknutú reč ...a vôbec všetko.
Takto začal jeden z mojich prvých výjazdov za záchranou života.
Ničnehovoriace údaje. Bohvie, čo babe je. Či infarkt, či cievna (príhoda), či je jej zle od žalúdka, či si vypila, či už umiera, alebo sa len chystá, alebo ju nájdeme po... Ak sa ta rýchlo a včas nedostaneme... a to v tomto aute a na tejto ceste, to nedokážeme. Dofrasa!
Dispečerka už trikrát urguje, že babe, ozaj bars plano, už aj octom ju š(č)uchajú...
Dedina, nejaká prdel sveta, kde sa muchy obracajú, vysoko v lese, opustená, cestá k nej kľukatá, úzka, neočistená ako k zakliatemu hradu.
Vysielačka stíchla. Biela tma. Občas iba tmavé kmene stromov sa vynoria nebezpečne blízko predného skla. Cez bočné okienko vidno strž. Vpravo. A vľavo bielo, husto bielo. A sneh. A ľad. A ticho. A srieň. Len zábradlie nás oddelilo od pádu. Šofér začal cúvať a záchranár ho dirigoval, potom mu nadával a šofér fňukal od strachu. Auto hučalo, smrdelo, bola strašná zima, tma nabielo a nikde nikto. Dvaja bezradní chlapi, skrížené nemotorné auto. A ja. Nemožná, hlúpa, neskúsená.
...a ktovie čo s babou, co jej plano...
V dedine ticho. Keď sme vhučali na námestie, začali zvoniť. Domy sa vynárali po stranách ulice, spoza bieleho mantinelu. Biela snehová stena, veľmi blízko nás. Blízko nášho nemožného záchranného auta. Konečne sme našli číslo.
Prisámveru!
Na dvore hmla, červený sneh, kaluže krvi. Opatrne našľapujeme. Dvere do domu otvorené. Dokorán. A zima. Na chodbe sedí baba a vzdychá.
- Joj, plano mi. Kdze sce? Už som aj penicilin vzala a nič nepomáha.
- A čo vám vlastne je.
Baba sedí. Neumiera, otiera si čelo. Všade je para a sivý smrad. Cítiť krv, ocot, vnútornosti...
Na dlážke v obývačke je igelit. Krvavé škvrny ...a pariace sa kusy mäsa.
Zabíjačka.
- Co mi? Plano! Šak, ja nemôžem na krev kukac. A vidzice keľo jej!