A prišli vojaci, policajti a hasiči – dostali rozkaz, ale aj chceli, čerství maturanti a dva páriky, čo sa držali sa za ruky, lebo sa báli injekcie, už známi darcovia, ktorí išli okolo, boli radi, že sa nemusia trepať do nemocnice. A prišiel dlhý ako loboda a chudý študent, ktorému prišlo nevoľno, ale minerálka to spravila, nezamestnané ženy, ktoré boli na nákupe a bol aj víceprimátor mesta – za cvakania fotoaparátov, ale je to zaslúžilý darca. Podnikatelia stredného veku, ktorí boli v banke a sestričky po nočnej smene.... Odobralo sa 110 vakov.
Krvi nikdy nie je dosť...
Vo fakultnej nemocnici sa denne robí okolo 40 operácii a aspoň tretina ( niekedy aj polovica) z nich je spojená s transfúziou. V nemocnici ležia pacienti po úrazoch a operáciách, pacienti po agresívnej chemoterapii, pacienti s krvácavým ochorením, alebo krvácajúcim vredom – 100 jednotiek krvi je denná možno dvojdenná potreba.
Avšak, čert nespí a v nemocnici sa zjaví rozmlátený pacient so združeným poranením - 30 jednotiek krvi len tak zahučí, na chirurgii sa rozsype cirhóza a 10 jednotiek je ako mávnutím prútika fuč...alebo sa počas operácii pacient rozleje a už sa ledva stíha aplikovať krv.
Krvi nikdy nie je dosť...
Je leto. Pred niekoľkými rokmi, piati mladí ľudia sa išli v prázdninové ráno pozrieť na ralye. V aute na prázdnej ceste si ho aj vyskúšali. Auto sa napichlo na zvodidlá. Robert prišiel na mieste o jednu nohu a s druhou zmenenou na kašu ho previezli na ARO. Celý deň sa ju cievni chirurgovia, traumatológovia a plastici, snažili zachrániť. Avšak, aj keď nadobudla podobu končatiny, z rozmliaždených svalov ako zo sitka, permanentne prýštila krv... Robert mal vzácnu skupinu a bola nedeľa s predĺženým víkendom.
Krvi nikdy nie je dosť... A zvlášť v lete. A cez dlhý víkend.
Zásoby krvi v krvnej banke sa minuli za prvých 6 hodín. Krv s jeho skupinou sa doviezla z celého kraja. Aj z vedľajšieho. Nestačilo. To sa už po meste a dedinách rozhlasom zháňali darcovia. Pípali mobily u evidovaných darcov s prosbou o pomoc. Bolo leto. Prázdniny a dovolenky. Mnohí prišli, ale mnohí boli mimo Slovenska.
Rodina dovliekla na transfúzku 50 ľudí, ktorí nikdy nedarovali. Len 6 z nich malo takú istú skupinu ako Robert, ale darovali pre iných . Zamestnanci nemocnice – lekári a sestry s touto skupinou, aj tí ktorí boli v službe, utekali darovať, aby sa hneď potom zaradili na svoje pracovné miesto.
Transfúzka makala celý víkend. ARO držalo Roberta na svete s vypätím všetkých síl. Dostal 56 jednotiek krvi za 2 dni. Prišiel aj o druhú nohu.
Jedna zo sestier, ktorá darovala a potom absolvovala dvanásť hodinovú službu sa vliekla domov. Každých 20 metrov/> zastala, aby si čupla, ľahla do trávy, len aby neskolabovala na asfalte. Bolo sviatočné ráno, cesty pusté. Na jednej zastávke autobusu, kým čakala, ľahla si na lavičku a dvihla nohy hore, sukňa – nesukňa, tmilo sa jej pred očami.
- Kukajte, aká je už ráno spitá...
Domov sa dovliekla pred dvere bytu, kde ju našiel v mdlobách manžel.
Robert stratil obe nohy a my sme stratili Roberta na piaty deň. Zomrel na otravu krvi.
Krvi nikdy nie je dosť... A zvlášť v lete.
