Do mojej blogovej mail schránky prišla správa.
Dobrý pani Ľubka! Nebudem vás otravovať, ale musím sa pochváliť. Pri vašom článku o darovaní orgánov som reagoval, že ja už sedem rokov čakám na obličku a nič. Ani som sa nenazdal a už to nie je pravda. Som tri týždne po transplantácii obličky a cítim sa super. Predsa to len funguje aj na Slovensku. Som šťastný a dúfam, že to tak bude čo najdlhšie. Aby som nezabudol - ja ateista sa pôjdem pomodliť za dušu mojej darkyne. To mi je ľúto, ale nič s tým nespravím....Váš článok Kedy smiať sa a kedy plakať, ma rozplakal, čítal som ho stále dookola.
V deň keď prišla táto správa, som pracovala za na niekoľkých postoch, ako lekárka - intenzivistka, ako manažérka oddelenia, aj som sa hneď sama zastupovala, chystám benefičný koncert Resuscitácia, ktorý súčasť projektu Záchrana života - tak som vykonávala činnosti ako umelecká agentúra... Bol to pekný frmol, dvíhala som telefóny, odpovedala na otázky, liečila, písala, kontrolovala, pečiatkovala podpisovala dokumenty, ....neustále som niečo nestíhala, alebo odkladala veci v tej chvíli nepodstatné a riešila tie najdôležitejšie a najakútnejšie... Po natiahnutej pracovnej dobe som si unavene sadla k počítaču a prešla do svojho blogoveho operátora. Pri čítaní tejto správy ma zamrazilo ...a mrazí aj dnes. Slzy kvapkali na klávesnicu a teraz, keďže mám správičku vytlačenú na pracovnom stole, padajú na jeho dosku.
Presne viem, ako vyzerá chvíľa keď sa oznamuje príbuzným, že ich najbližší je nie na prahu smrti, ale na druhej strane. Viem, aké je ťažké zrozumiteľne a s účasťou vysvetliť, že telo ešte žije, lebo je chémia ( lieky) a životné funkcie udržuje technika ( dýchacie prístroje a pumpy...).
Viem, aké je ťažké povedať a poprosiť a vysvetliť a požiadať o odobratie a darovanie orgánov z tela mŕtveho pacienta. Získať súhlas od príbuzných. Aj keď si to zákon nevyžaduje.
Viem si predstaviť, zmes pocitov u pacienta, ktorý sedem rokov čaká na obličku. Vie, že je to operácia a procedúra, ktorá sa môže, ale nemusí podariť. Vie, že sa mu zásadne a kvalitne zlepší život,...ale možno sa to nepodarí a jeho telo nový orgán odvrhne. Ako každá vážna procedúra, aj táto sa môže skomplikovať a ktovie ako to prežije...
Viem si predstaviť, ako prežíva súčasne strach a radosť a vzrušenie a obavy. Stojí ho to veľa statočnosti povedať konečné áno, idem do toho. Musí preukázať veľa odvahy, prežiť bolesť a byť trpezlivý.
Neviem, aké je to po siedmich rokoch, keď sú vaše obličky nanič, neprodukujú moč a trikrát týždenne ste cez ihlu pripútaný k dialyzačnému monitoru...Nuž neviem, aké to je, urobiť ten bežný úkon, ktorý my zdraví nevnímame a nevážime si ho. Neviem, aké to je dvihnúť poklop záchodovej misy a opäť sa normálne vymočiť. Toto tajomstvo je zverené len tomu porcelánu.
Pre takéto správy a všetky tajomstvá sa oplatí blogovať.
P.S. Môj milý čitateľ... God bless you!
