Strmje štiavnické chodníke...

Bola jeden z najmilovanejších ľudí môjho života. So starkým pochodili a prebývali pri mnohých školách v okolí Banskej Štiavnice. Starká, bola nielen báječná kuchárka ( povedala to o nej iná báječná kuchárka z blízkeho okolia), ale vedela sa postarať o zvieratá, záhradu, vedela ´rišelie´, po nemecky, maďarsky aj latinsky... Bola Mária a volali ju Micka. A ak bola treba, išla komukoľvek za krsnú mati, lebo takô sa neodmieta, Lubka moja. Vychovala aj ´Miša - zlemije´, chlapca bez rodičov, čo ju maminka volal. Bola pedantná a nesmierne poriadku milovná.
Mali so starkým dve dcéry, pekné a múdre ´hepy ´, jednu lekárku a druhú dentistku. My, ich potomkovia pri zriedkavých stretnutiach, aj tak najviac spomienok, venujeme starkej. Spomíname, a smejeme sa. Smejeme tým smiechom, ktorým sa smú smiať milovaní, keď hovoria o milujúcich. Je to samozrejmé. Naša starká bola velmo fajn.
Ako šesťdesiatsedemročnú ju veselý intelektuál opustil. Bol to hlavný čap jej života, okolo ktorého sa krútil vesmír a nielen jej. Vtedy som ju videla slzy prelievať. Denne potom chodievala na jeho hrob, ak sme boli na prázdninách, aj my sme s ňou chodili. Kto pozná Štiavnicu, vie že je to dolina plná domov, kostolov, brán a ulíc, že tam sa chodí iba hore alebo dole, len nie rovno. Kto pozná vie, akje strmje chodníke tam sú. Bývala v Štiavnici na Štajgrubni a ísť na cintorín na Frajbergu, to bolo, najprv zbehnúť dole kopcom a potom po drevených schodíkoch ( 90 drevených stupňov) a strmým štiavnickým chodníkom, vyštverať sa na cintorín k hrobu. Ako dieťa ma to nudilo, ale pre ňu to bola seriózna prechádzka s rozjímaním.
Denne sme nosievali ´ta hore´ gladioly. A veľmi často sme zistili, že gladioly aj s vázou do rána zmizli. Tak sa trpezlivo kupovala nová váza. Najprv to boli vázy sklenené, ale s opakujúcou stratou sa prešlo na umelohmotné... Nakoniec starká kúpila ohyzdný okrový umelohmotný črep, do ktorého vkladala a maskovala sklenené jednoduché vázy/ poháre. Aj tie mizli, iba na črep sa nik nelakomil.
- Volačo vymyslite, aby ich nekradli, voláku pascu...- vyzývala nás.
Mala som úžasné sadistické nápady typu, že pasca na ako klepec, a potom sa musíme zmieriť s tým, že sa na hrobe budú váľať ľudské prsty.
- To, hádam nie - oponovala starká ... ale potom pri ďalšej strate vzdychala:
- Hádam, čo by som, už aj tie prsty na hrobe zniesla .
Ako roky pribúdali, presťahovala sa na dolný koniec Štiavnice a na cintorín prestala chodiť. Chodievali sme my a jej kamarátka Linka. - Tá ti zbehá celô mesto, ani sa nenazdáš - a podávali starkej pravidelné hlásenia, čo nové na cintoríne. V roku 2000 sa odsťahovala k starkému.
Včera nám telefonovala sesternica, okrem iného bola na cintoríne.
- Tak, som sa vyvadila s tou našou starkou. Reku, čo si nestrážiš tie vázy. Kto ich má stále kupovať. Veď si slubovala, že budeš chodiť strašiť tých, čo ich kradnú. Ako to strašíš?
Nuž naša starká sa asi usmieva. Určite nikoho nestraší, lebo vždy bola velmo fajn.