Bola som na odovzdávaní Ceny mesta Prešov za rok 2005. Štatút hovorí o cene tomu, kto najviac šíri dobre meno mesta, prispieva k jeho rozvoju a podporuje aktívny život v meste. Toto znie príšerne všeobecne, ale podľa výberu ocenených a ich zásluh - hlavným kritériom, bola pomoc ľuďom, charita, dobročinnosť...
Cenu dostali dvaja jednotlivci. Duchovná osoba ( iba náhodou ju poznám), ktorá sa zúčastňuje na všetkých významných svetových duchovných podujatiach, obohatila ľudské poznanie ( teológiu ), formuje deti, mladých a starých ( hlavne tieto výsledky sú zaujímavé), prispela k zjednocovaniu kresťanov v meste ( nuž toto je tiež zaujímavé) a jeho pričinením sa postavil ďalší (ktorý už ) kostol, stánok cirkevný a kultúrny. Spolu s osobou prišlo na odovzdávanie asi sto - dvesto ľudí, ktorí sú nielen dobre duchovne vyformovaní, ale ocenenú duchovnú osobu si ctia a vážia. Wow.
Druhú cenu dostala mediálne známa osoba. Najznámejšia Prešovčanka z minulého roka. Sprevádzali ju mamka a babička. A zástupcovia ARO, ktorí práve nepracovali... Tá osoba pred rokom prišla na naivné pozvanie prešovského ARO ( sestričky chceli autogram). Zistila, že nadšení mladí ľudia pracujú v ponurom zazipsovanom prostredí, medzi orýpanými stenami, ktoré majú namiesto zelenej čiernobielu farbu. Videla, že to je miesto, kde čas je nôž a krv je krvavá, že sa tu bojuje, miluje, pre(vy)hráva... Videla chatrný a dýchavičný prístrojový park, keď na obrazovke monitora sa objavovali mátožné bubliny namiesto EKG , že časť prístrojov je prelepená poctivým nemocničným leukoplastom s nápisom Nefunguje.... Na všetko sa vypytovala, bola veľmi zvedavá a zrazu vybalila nápad. Netreba vám nové prístroje, nemôžem pomôcť? Toľko nemáte – odpálili sme ju. Vybalila druhý nápad, urobte benefičný koncert, ja vám pomôžem a niečo získate tak... Odpálili sme ju, my sme chceli autogramy a plagáty. Keď to spomenula tretíkrát, už nás to nebavilo ..... a tak sme sa pustili do projektu benefičný koncert RESUSCITÁCIA. Ja osobne som v tom projekte „utonola“ ako Rusalka v slzách...Lenže on sa nakoniec tak neskutočne podaril!
Získali sme toľko prostriedkov, že prišli na ARO dva prístroje ťažkého kalibru a 9 prístrojov malého kalibru, ktoré pracujú 24 hodín denne a nesmierne pomáhajú kriticky chorému a nekazia sa. Naše ARO sa vymaľovalo, panebože, po koľkých rokoch ! Rozsvietilo sa slniečkovo – žlto - oranžovou farbou. Na spojovacej chodbe vznikla galéria z umeleckých fotografií ...a zázraky pokračovali, nemocnica nám kúpila nové postele pre kriticky chorého pacienta a dýchacie aparáty... a my sme kvôli koncertu natočili s dvoma úžasnými filmármi film o nás – vyhral prvú cenu na CINEAMA 2006...
Mediálne známa osoba, keď sa dozvedela, že cenu mesta dostane, bola na infarkt. Prvý postreh, čo na nás vybalila znel – to mala byť vaša cena ! Do hája zeleného! Lekári a farári by mali byť vyradení z nominácie na ceny, kde sa hodnotí, či pomáhajú alebo nepomáhajú ľuďom
